I Need You, Idiot

Kansas City a malé prekvapenia

Každou minútou sa mi na koži objavovalo viac a viac kvapiek potu. Nebola som zvyknutá na takéto teploty a mala som pocit, že Brian ide priamo do južnej Afriky. No mýlila som sa. Všetky značky poukazovali na jedno veľké mesto, ktoré som si želala vidieť už od mala. Bol to Kansas, niečo, ako zmenšenina New Yorku. 

Slnko pálilo do okien a ja som zvažovala možnosť, že si asi ľahnem do pojazdnej chladničky, ktorú sme samozrejme nemali. Lebo čo? Lebo toto auto nemá zástrčku ani len na to, aby som si nabila mobil, ktorý mi tiež, len tak mimochodom nefunguje.

Nebuď tak nervózna, si potom nepríjemná.

Nehovor. A sklapni svedomie !

Ja som ti to vravelo...

,,Bla bla bla, ja som ti to vravelo..." naškierala som sa. ,,Počkať, to som povedala nahlas?" Vysvetlí mi niekto, prečo sa vždy musím takto strápniť?

Lebo si nemehlo?

,,Buď ticho a drichmi!" buchla som sa po čele, pretože tentokrát  som to vykríkla na celé auto.

,,S kým sa rozprávaš?"

,,No sama zo sebou predsa."

,,Aha. Jasné. Pokecala si si ?"

,,Ani nevieš ako," otrávene som sa na neho pozrela, pretože ja za to fakt nemôžem a on by mohol prestať dávať blbé otázky. ,,Vieš, sem tam sa potrebujem rozprávať s niekým inteligentným..." vyhodila som rukami a Brian sa na mňa pozrel s trasúcimi sa kútikmi úst.

,,Tak ja ti nepostačujem ?" začal sa smiať. ,,Ty si prípad Clarkková..."

Zabáčali sme pomedzi kľukaté ulice predmestia, až sme sa dostali do srdca mesta. Nad nami sa týčili niekoľko desiatok metrové mrakodrapy so sklenenými oknami. Po uliciach sa sa hnali ľudia, ktorí v túto hodinu išli buď na obed, alebo na druhú zmenu do práce. Všetko mi to pripomínalo rozprávku o hovoriacich mravcoch, ktorú som pozerala keď som mala asi desať rokov. V mravenisku bolo priveľa mravcov, ale aj tak tam mal každý svoju funkciu. Presne ako v našom svete. Jediná vec, ktorou sa líšime od tých mracov je, že sme ľudia.

Veľké mesto na mňa naozaj zapôsobilo svojou energiou, životom, všetkými vôňami, ako napríklad vôňa reštaurácie alebo zápach benzínu. Čím ďalej sme išli, tým viac sme sa zapletávali do tejto sieti spoločnosti. 

,,Kde to je..." šomral si popod nos.

,,Čo kde je ?"

,,Jeden chalan mi povedal o takom mešom podniku kde to naozaj žije. Vravel, že musíme prejsť na druhú stranu mesta a hľadať krvavočervený dom, ktorý vyzerá viac menej ako schátraný."

,,Zasa tvoja úchylka na staré budovy ?" pretočila som nad ním očami, pretože presne toto som mohla od Briana očakávať. 

,,Nie. Teda skoro nie. Neboj sa, bude sa ti to páčiť. Sľubujem."

,,Tak ja ťa beriem za slovo. Som zvedavá."

Po zdĺhavom premiestňovaní sa po zložitých kruhových objazdoch a križovatkách, sme prešli na druhú stranu mesta, ktorá vyzerala ako iná dimenzia. Neboli tu síce mrakodrapi, ale toto miesto žilo viac, ako ostatok. Bola tu horda mladých ľudí, ktorý sa zabávali. Chlapci držali divčatá okolo pásu  a smiali sa s nimi. Niektorý sa špliechali vodou a chodili v mokrých teniskách, ktoré im slnko za chvíľu určite vysušilo. Tomuto sa hovorí byť mladí.

Zastavili sme na nejakej ulici, na ktorej konci bol do očí bijúci červený dom. Zboku mu rástol strom cez komín. Celý vyzeral dosť starý a strecha sa mu nebezpečne naklánala na ľavú stranu. Teda až kým som neprišla pri dvere, ktoré boli úplne nové, plastové a celé sa triasli od vibrovania hudby, ktorá sa z tadiaľ ozývala. 

,,Sme tu. "

,,Čo to je ?"

,,Volá sa to zábava, Zoey, mala by si si to slovo zaradiť do slovníka."

,,Si idiot," zažmúrila som oči.

,,Viem, ale potrebuješ ma."

,,Presne tak, potrebujem ťa, idiot. A teraz ma tu môžeš previesť, aby som si mohla spraviť definíciu slova ,zábava'." 

Potlačil kľučku na plastových dverách a za nimi sa neobjavili farebné svetlá, ako som očakávala. Dom bol aj vnútri tak isto schátraný, ako zvonku. Mala som čo robiť, aby som sa nepovracala z toho zápachu plesne.

,,Cítiš tú vôňu?"

,,Nie."

,,Si divná. Predsa tá vlhkosť vonia, dokonca aj tie múry majú svoju vôňu." 

Len som neveriacky zakrútila hlavou a chytila si prstami nos. Pristúpil ku mne a pozrel sa mi do očí, spôsobom , ktorý vie iba on a potom sa doširoka usmial. 

,,Nebudem ťa ďalej trápiť, idem ti ukázať tú vec, ktorá by sa ti mala páčiť," zohol sa k ušmudlanému, kedysi bielemu kobrecu a odtiahol ho. Pod ním sa ukázali drevenné dvierka, hudba sa ozývala čoraz hlasnejšie, ale predstava pivnice sa mi aj tak nepáčila.  Čo ak ma chce zabiť?

Áno a pritom chce počúvať Rihannu, však?

Tadá nová kapitola ! :) Ďakujem za všetky vaše votes a komenty! Teraz by už mohli kapitoli vychádzať častejšie, pretože už mám konečne po prijímačkách a týchto veciach... Takže aj môj druhý príbeh Black and White by mal mať čoskoro novú kapitolu.

Dúfam, že sa páčila :)