KRYT

-17-

Nicky sa za posledné tri roky takmer vôbec nezmenila. Dlhé blond vlasy mala zopnuté do copu, a jej belasé oči žiarili nadšením. Mala na sebe biele tielko a košeľu okolo pása, a na nohách šortky. Bola obutá v ťažkých hnedých horských topánkach, ale to už bol dnes asi štandart. Napriek tomu na jej útlych nohách vyzerali ako vojenské kanady z druhej svetovej. Na opasku mala držiak na pištoľ, v ktorom však nosila iba náboje do brokovnice, ktorú mala na kúsku kože prehodenú cez plece.

Sedeli sme pod skalným previsom, pri rozloženom ohni a rozprávali sa. Stále sa asi nespamätala z prvotného šoku, lebo som počul, ako sa jej trochu trasie hlas. No napriek tomu na mňa vrhala jednu otázku za druhou. Nemal som silu jej na ne odpovedať, tak som ju iba počúval, ako si mrmle pre seba.

Naozaj som jej chcel odpovedať. Mal som chuť jej vyrozprávať všetko, čo sa za posledné dni stalo, a bolo mi jedno, koľko by mi to trvalo. Keď Nicky zistila, že asi nemám chuť komunikovať, radšej sa začala znovu venovať opekaniu mäsa.

Chcel som si ľahnúť a trochu si pospať, ale ruka mi to nedovolila. Nicky mi ju síce obviazala a dala do provizórnej dlahy, ale keďže tá bola vytvorená z niekoľkých tenkých prútov, rýchlo sa rozpadla. Hneď ako sa mi uvoľnila ruka, spadla rovno na kameň o ktorý som sa opieral. Až môj následný vreskot upozornil sestru na to, že jej dlaha zlyhala.

"Božemôj, Elliot, si v pohode?" spýtala sa ma, keď ku mne dobehla, "vystrašil si ma. Čo sa stalo?"

Tá bolesť mi totálne zatemnila vnímanie, takže som ledva počul sestrinu otázku, nie to na ňu ešte aj odpovedal.

"Zbehnem do lesa po niečo pevnejšie," povedala, "nezabi sa, kým prídem naspäť," dodala s úškrnom a s brokovnicou v ruke odbehla do húštiny.

Nemyslel som si, že bol dobrý nápad bežať uprostred búrky do lesa, ale aj keby som chcel, nemal som silu na ňu zakričať nijakú súvislú vetu. Preto som sa iba opatrne zosunul na piesčitú zem a lepšie si obzrel okolie.

Bol to skromný úkryt. Nič okrem provizórneho ohniska a spadnutého kmeňu, ktorý slúžil ako lavička, tam nebolo. Napravo odo mňa, na podstielke z listov ležala v bezvedomí Keyla. Mala obviazanú nohu, a na hlave obväz tiež. Nicky som sa na ňu ešte nepýtal, keďže som sa zobudil rovno tu. Želal som si, aby bola v poriadku, ďalšiu smrť by som už nezniesol. Upokojilo ma, keď som zbadal, že sa jej pravidelne zdvíha hrudník, takže asi len spala. Ako som tak na ňu pozeral, začali aj mne oťažievať viečka, a čoskoro som sa aj ja ponoril do hrubého spánku.

Zobudil som sa na slnečné lúče, ktoré prenikali cez clonu z rias, ktorá visela zo stropu jaskyne. Zažmurkal som a zdravou rukou si zaclonil oči. Porozhliadol som sa okolo po úkryte. Oheň už dávno vyhasol, a vedľa neho sedela Nicky, s rukami podopretá o brokovnicu. Tvrdo spala, a stačilo by trochu vychýliť brokovnicu z uhlu, a hneď by bola na nohách. Rozhodol som sa ju zobudiť.

Pobral som sa k nej. Hlavu mala položenú na rukách, a mala pootvorené ústa. Nechcel som ju budiť nejako hrubo, tak som ju iba trochu potriasol za rameno. Nič sa nestalo, tak som ju potriasol znova, tentoraz silnejšie, a stalo sa presne to čo som nechcel. Brokovnica sa podlomila a Nicky sa aj s ňou zosypala na zem. Prinútilo ma to zasmiať sa.

"Nesmej sa, krpec," povedala s úškrnom na tvári a capla ma po hlave, "asi som zaspala, keď tá búrka prešla," dodala. Bolo fakt neobvyklé, že by búrka takých rozmerov prešla tak rýchlo. Ale rozhodne som sa nesťažoval, uľahčilo nám to kopu vecí.

Nicky sa práve vystierala pri vchode do jaskyne. Ja som sa tiež ponaťahoval, a skúsil pohýbať rukou. V noci mi z nej znova odpadla dlaha, ale asi to nebolo až také vážne, keďže som s ňou už v podstate mohol celkom dobre hýbať.

Počkať. To nie je možné. Nicky predsa vravela, že to bolo prinajhoršom pomliaždené, a že bude šťastie, ak sa to zahojí do týždňa. A napriek tomu som s ňou mohol už dnes celkom solídne hýbať.

"Nicky?" zakričal som na sestru.

"No?" zakričala naspäť.

"Vieš, ako si mi včera hovorila, že tá ruka je bude zrejme pomliaždená?"

"Hej, a?" spýtala sa, "čo, potrebuješ novú dlahu?"

"Práve že nie," povedal som, a pred očami som jej pohýbal rukou.

Nicky vyzerala zarazene. Upierala pohľad na moju ruku, zatiaľ čo podišla bližšie.

"A... Ako?" spýtala sa koktavo.

Šiel som jej povedať, že nemám ani potuchy, ale prerušilo ma vzdychanie spoza mňa. Bola to Keyla, a úplne červená a spotená sa prevracala na listovej poduške.