The Most Wanted [h.s.]

Chapter 23

Ariana's POV

Pomaly som roztvorila očné viečka, no na to mi vbilo do očí ostré svetlo. Znova som sa o to pokúsila a našťastie to bolo o niečo lepšie. Zamračila som sa, keď som videla biele steny a strop. Kde to som? Bolo to celé sen? Žiadny Harry a Liam nie je?

Pozrela som sa do ľava a všimla si nemocničné prístroje. Čo to do pekla?
Prstami som si začala masírovať spánky, aby som sa trochu rozpamätala.

Harry v mojej izbe.

Dala som mu facku.

Hodil ma o stenu.

Udrel ma.

Kopol ma.

Škrtil ma.

Nechal ma dokopanú a zkrvavenú na zemi.

A potom? Nič. Nepamätám si už vôbec nič.

,,Vidím, že si už hore," z premýšľania ma vyrušil neznámy hlas od dverí. Otočila som na neho hlavu a začala si ho prezerať. Vyzeral, že mal okolo 30 rokov a bol určite doktor súdiac podľa bieleho plášťu, čo mal na sebe.

,,Čo tu robím?" zmätene som sa ho opýtala a jemne sa zamračila.

,,Bola si v bezvedomí 5 dní."

,,Čože?!" vykríkla som.

,,Nepamätáš si, čo sa stalo?" spýtal sa ma a začal si niečo zapisovať do nejakej listiny.

,,Pamätám, ale, " poobzerala som sa okolo seba a povzdychla si, ,,ako som sa sem dostala?" nadvihla som obočie.

,,Prišiel som k Harrymu domov, pretože mi volal, že mám prísť niekoho vyšetriť. Tak som šiel, no keď som ťa videl, tak som neváhal a musel ťa zobrať do mojej nemocnice, lebo by si neprežila. No vlastne, Harry ťa sem vzal."

,,Č-Čo?" vyvalila som oči nad tým, čo povedal. Takže kvôli Harrymu
som nemusela žiť, ale mi zachránil život. To je čo za nezmysel?

,,Je to tak. Mala si vnútorné krvácanie, no našťastie nebolo až tak silné, inak by si bola mŕtva," smutne sa na mňa usmial.

,,Ježiš," vydýchla som a ruku si priložila k ústam.

,,Je mi ľúto, čo sa stalo. Harry sa vôbec nezmenil," pokrútil hlavou.

Trochu som sa čudovala, že je taký komunikatívny. Z detstva si pamätám, že doktori boli takí prísni, stále zamračení, no on nie. Rozprával sa so mnou ako s nejakým kamarátom, ale som rada.

,,Ako dlho tu budem?" opýtala som sa so záujmom, rukami sa podoprela postele a potiahla sa dohora, aby som sa oprela o čelo tejto nepohodlnej postele. Sykla som, keď som zacítila pichnutie v oblasti brucha, no bolo to oveľa lepšie, ako predtým.

,,Pravdepodobne týždeň. Bude treba urobiť nejaké testy, aby bolo 100% jasné, že si v poriadku," usmial sa na mňa.

,,Dobre," prikývla som, no úsmev som mu neopätovala. Kto by sa v takejto situáci usmieval? Asi nikto.

Postavil sa, šiel k dverám, ale keď ich otváral, tak sa na mňa obrátil.
,,Budeš pravdepodobne smädná a hladná. Donesiem ti niečo," s týmito slovami sa otočil a odišiel z izby.

Hlavu som si oprela o čelo postele zložené zo železných týč a vydýchla nadbytočný vzduch z pľúc. Ani som si neuvedomila, no očné viečka mi začali pomaly opadávať a upadla som do bezsenného spánku.

***

Zobudila som sa na silný buchot, ktorý pochádzal z druhej strany miestnosti. Otvorila som oči a uvidela som Liama, ktorý nachvíľu zastal vo dverách, no keď ma uvidel, tak sa s úsmevom na perách rozišiel ku mne.