Feletrion

9. kapitola// Bandon Laurel

21.07. 3011

Šli sme naozaj dlho a slnko nás nešetrilo. Feletrion bol takpovediac prales, hotová džungla. Podmienky neboli dvakrát priaznivé, no pre mňa to nebol problém, bol som na obmedzenia zvyknutý. Celé moje dospievanie bolo o odopieraní si.

 O mužov v našom tíme som starosti nemal, no bál som sa o dievčatá.

Oh, nie že by som ich podceňoval, to určite nie. Vyrástol som so Skylar po boku, viem, ako vyzerá nezávislá ženská (v jej prípade ešte dievčatko).

No Lena...

Pozrite, je pre mňa veľmi ťažké ju mať rád. Fakt že hej. Sú momenty, kedy sa na ňu zadívam a vidím strážnych, ako klopú na dvere nášho domu, aby mi oznámili, čo sa stalo. No nedokážem... nedokázal som ju nenávidieť. Neurobila to ona.

Napriek čomukoľvek som sa o ňu veľmi bál. Bola vysoká, to áno, no bola veľmi štíhla. A po tom, čo som videl, s akým vydeseným pohľadom sa dívala na to zviera, vedel som, že ona bude potrebovať ochranu. Tak som sa trochu pohádal so svojím podvedomím a menoval sa jej ochrancom.

Nezáleží na tom, čo urobil jej dedko, hustil som do seba, ona nie je taká. Inak by tu nebola.

Na čele skupiny kráčala Skylar. Kráčala svižne a udržiavala tempo, ostatne, bola drobná, no mala svaly i kondíciu. Som si istý, že by si bola i pospevovala, nebyť no... Feletrionu.

Ja som bol na chvoste. Nie preto, že by som nechcel viesť, to nie. No nakoľko som bol, očividne, svaly skupiny, mal som ostatným kryť chrbát. A nechcem povedať, že Duis a Tom by... Vlastne nie, sú to tintítka. 

Zodvihol som hlavu od zeme a pozrel sa na nich všetkých. Nemohol som si dovoliť nepozornosť.

Skylar mala úplne prepotené tielko, no inak neukazovala žiadne známky fyzického vyčerpania. Niekedy rozmýšľam, či je naozaj človek. Napriek tomu, že sa jej vlasy lepili na tvár, vyzerala, že by pokojne zabehla aj maratón.

Tom sa na ňu krátko zadíval a bez najmenšieho zaváhania zhodil batoh z chrbta aby pretiahol si tričko cez hlavu.Zaviazal si ho o putko nohavíc, aby ho nestratil. Videl som ako na mňa hodil ten pohľad. Ten: Tak sa predveď, starec. 

Položil Skylar vyzývavo ruku na rameno. Myslel som, že puknem od smiechu, keď mu ju znechutene striasla dolu.

Uškrnul som sa, videl som, že Duis tiež. Tieto hry mu prišli smiešne. Miesto toho, aby sa ďalej díval na toho bieleho krpca, študoval miestnu flóru a faunu, kde-tu odtrhol nejaký list. (Veď to môže byť len jedovaté, no čo?)

 Vyzeral byť priam nadšený. Úprimne? Ani sa mu nedivím. V Cillirii existovalo asi toľko prírody, koľko bolo svalov na Tomovom tele. Odhadoval by som to na 0,01%. Oboje.

Všimol som si, že Lena spomaľuje spôsobom, aby sa dostala bližie ku mne. Potom, keď bola v primeranej vzdialenosti, nasadila moje tempo. „Keďže sme si to vyriešili my dvaja, je na čase, aby si to skúsil aj s ním," ukázala dopredu na bielovlasého.

Mal som čo robiť, aby som sa nerozosmial. S Duisom nemám problém, ten chlap je v pohode. No toto... Toto decko...

„Ale tu nie je čo riešiť. Len sa naňho pozri, ako sa snaží predbehnúť ma v niečom, v čom na to očividne nemá," povedal som, a až v momente, keď to opustilo moje ústa som si uvedomil, ako detsky a povrchne to znelo. Zahanbil som sa, no to som na sebe nemohol nechať poznať.

„To nehovor. Predsa len, si už dospelý, on ešte... No, nie tak úplne. Je na nás, aby sme ho mali radi," usmiala sa a ja som si tento raz nemohol pomôcť.