Brána Smrti

XIV.

„Percy."

„Percy!"

„Percy, ty leňochod, zobuď sa!"

„Dofrasa, Annabeth, nevrieskaj!"

„Snažím sa ťa zonudiť už desať minút, mám na to nárok. To ty neziap na mňa!"

„Dobre, dobre. Poďme sa rozprávať ako dvaja slušní, dospelí ľudia. Prečo si ma zobudila?"

„Chcela som ti povedať, že pred chvíľou volal Nico."

Síce to bol práve Percy, kto navrhol aby po sebe nekričali, chcel sa k tomu tónu teraz vrátiť. Vážne ho musela zobudiť kvôli tomuto? Už aj otváral ústa, že jej niečo „pekné" povie, ale našťastie ho Annabeth predbehla.

„Našli ju."

„Jamiu?"

„Nevieme kto to je, Percy."

„Ja to viem. Videl som ju."

„Možno si si to len nahovoril. Už je to osem rokov. Ja ti nechcem brať nádeje, ale-"

„Tak mi ich neber. Poďme radšej za nimi."

-

Cesta k Solaceovcom prebehla v tichosti. Percy neprehovoril ani slovko, pretože bol nahnevaný. Neskutočne ho štvalo, ako sa Annabeth správa. A ona zas nechcela viac pokúšať svojho manžela, keď vedela, v akom rozpoložení je.

„Ahojte," privítal ich medzi dverami Nico, „je v obývačke."

Obaja sa narýchlo vyzuli a vošli do izby. Tam sa Annabeth zhmotnila nočná mora. Na gauči ležala Jamia.

-

„Je podchladená a má prekrvené hrdlo, ale nie je to nič vážne," informoval ich o jej stave Will, „väčšie starosti mi robí jej podvýživa- akoby niekoľko rokov nič poriadne nejedla."

Určite nie si ďaleko od pravdy, pomyslel si Percy.

„Ale som si istý, že bude v poriadku."

Vďakabohom.

„Kde ste ju našli?" spýtala sa Willa Annabeth. Ten len pokýval plecami a povedal, nech túto otázku položí Nicovi. On bol ten, kto takmer priviedol to dievča k nim domov.

Hádov syn sa ukázal ako veľmi starostlivý člen. Doniesol do obývačky horu paplónov a poriadne nimi Jamiu pozakrýval tak, že jej s pod nich trčali len čierne vlasy. Potom porozprával svoj príbeh o tom, ako na ňu natrafil na ulici.

„Koľko myslíte, že má rokov?" spýtal sa.

„Dvadsaťdva," odpovedal bez váhania Percy.

„Máš niečo s očami? Veď je to dieťa. Maximálne trinásť."

„Ale-"

Keď ucítil kopnutie do svojej nohy, zastavil sa a pozrel na Annabeth. Tá sa naňho dívala vražedným pohľadom- ani necekni. Nikto ešte nevedel, že ju poznajú a že práve oni ju odkázali na život v Tartare.

„Ale čo?" zaujímalo Willa, ktorý dlho len mlčky sedel na zemi chrbtom opretý o stenu pri gauči.

„Nič, nechaj tak."

„Dnes si nejaký čudný," postrehol Nico, „deje sa niečo?"

„Nie, len som unavený. Annabeth ma skoro zobudila."

„To není pravda!" bránila sa, „Bolo takmer jedenásť hodín! To, že cez víkendy nechodíš do práce neznamená, že máš vyspávať do poludnia!"

„Annabeth, prosím ťa, utíš sa. To dievča si zaslúži trošku oddychu."

„Nezdá sa, že by jej to prekážalo, spí ako zabitá," povedala a chcela si sadnúť k Willovi, ale Percy ju chytil za ruku.

„Môžem na slovíčko?" spýtal sa.

Prikývla a vyšla s ním na chodbu. Keď sa pozrela do jeho očí pochopila, že toto nebude príjemný rozhovor.

Ahojte! :)

Tak po dlhšej dobe kratšia kapitola. Dúfam, že sa páčila, ak máte výhrady, napíšte. A hlavne ak by ste našli chyby po gramatickej stránke, bola som lenivá to kontrolovať.

Majte sa pekne, ahojte! :)