Say Something || h.s [SK]

42. chapter

„Som v poriadku, jeto iba škrabanec." Poviem neisto a pritiahnem si ju ešte viac na svoju hruď. „Pôjdem si to dať ošetriť a ty sa hlavne upokoj." Chytím ju za ramená a pozriem sa do jej tmavých očí. Stále je v nich strach a jej telo sa celé chveje.

„Poviem Joshovi, aby tu s tebou ostal," pokračujem. „Ľahni si a pokojne spi, už je všetko v poriadku." Silno ju pobozkám a ukážem na posteľ.

„Vráť sa skoro." Šepne zatiaľ, čo ju zakrývam. Iba prikývnem a znova ju pobozkám, no tentokrát na čelo. Som rád, že sa zatiaľ nič nepýta. Viem, že je vyčerpaná a bojí. Musí si proste oddýchnuť. Znova sa vrátim dole. Ten hajzel tu už nie je.

„Josh mohol by si tu ostať?" obrátim sa na jedného z policajtov. „Victoria je hore a stále sa dosť bojí." Chytím ho za rameno a on s vážnou tvárou prikývne.

„Kurva." Zanadávam, keď sa pozriem na svoju ľavú ruku. Krv mi tečie malými dúškami od tricepsu až k zápästiu. Tá skurvená guľka sa o mňa optrela a skončila vo dverách. Výjdem vonku, kde už je len jedno policajné auto a záchranka.

„Harry," usmeje sa na mňa Greg. Záchranár. Starý známy.

„Si v poriadku?" opýta sa a pozrie sa na moju ruku.

„Asi to budem potrebovať ošetriť." Poviem nie veľmi nadšene. Ktoby bol predsa z tohto nadšený. Prikývne a ukáže mi, aby som vošiel do sanitky. Sadnem si na sedadlo a opriem si hlavu o operadlo. Až vtedy konečne vydýchnem celú kapacitu pľúc.

„Teraz to trochu zaštípe." Povie a ja vidím, že v ruke drží mulový štvorec, na ktorý predchvíľou nalial trochu dezinfekčného roztoku.

Tori's POV:

Pomaly otvorím oči a zadívam sa na strop predomnou. Moje srdce stále rýchlo bije, no už som sa trochu upokojila. Hlavu otočím doľava čím sa pozriem na hodiny. Je deväť hodín večer. Super spala som skoro hodinu. Posadím sa a rukami sa opriem o posteľ. Vydýchnem a postavím sa. Otvorím dvere, ktoré Harry predtým zatvoril a pomaličky zídem po schodoch. Vo dverách je diera, no po guľke už žiadna stopa.

„Harry?" chcem zakričať, no môj hlas sa podobá šepotu. Dlhou chodbou prejdem až do kuchyne, kde Harry nervózne sedí.

„Vick," povie, keď si ma všimne. „Cítiš sa už lepšie?" opýta sa ma a hodí do seba pohár whisky. Panebože nechcem aby pil, ale nemôžem mu to zazlievať. Kebyže niesom tehotná tiež by som si dala.

„To by som sa mala skôr opýtať ja teba." Hlesnem a jemne mu rukou prejdem po obviazanej ruke. Slabo prikývne a stiahne si ma do náručia. Obmotám ruky okolo jeho tela a vydýchnem.

„Som rada, že sa ti nič nestalo." Zdvihnem hlavu, aby som mu videla do tváre.

„Som predsa policajt. Zažil som aj horšie." Pobozká ma na čelo a ja sa jemne usmejem.

„Ak tu nechceš ostať pokojne môžme ísť z tohto domu preč, ale tie dvere skôr ako zajtra neopravia." Povie, keď sa od neho odtiahnem.

„Nie to je v poriadku," prejdem ku chladničke, z ktorej si vytiahnem džús. Následne zo skrinky vytiahnem pohár a nalejem si ho. „Ale nemôžeš ma nechať samú." Napijem sa a znova Harryho objímem. S ním sa cítim v bezpečí.

**

„Slečna Malik," z dverí vykukne hlava sestričky a ja sa postavím spolu s Harrym, ktorý ma drží za ruku. Vojdeme dnu, kde ma už čaká doktorka. Od tej udalosti prešiel už týždeň. Stále som otrasená, ale život musí ísť ďalej. Nemôžem nič nerobiť a zastaviť sa. Dneska som objednaná na sono. Som celkom zvedavá, hlavne Harry, ale mám aj strach z toho čo mi doktorka zase povie.