Monday Evil

2. Prvé stretnutie

S Tarou sme sa išli prechádzať po prízemí. Rozprávali sme sa a zrazu sa pri skrinkách objavil nádherný chlapec. Bol to on...bola som si istá že to on mi sen splní. Ani som nedýchala. Pozrel sa na mňa a usmial sa jemným úsmevom. Cítila som divný pocit u srdca, také príjemné teplo, ktoré sa zrazu rozlialo po celom tele. Chlapec s tmavými vlasmi odkráčal ticho preč. Tara zacítila že sa niečo vo mne stalo. "Omg! Tebe sa páči, však?" Prezerala si ma. Ignorovala som kamarátku, no ona ma už pozná a tak...."Bože môj, tebe sa naozaj páči! Woow Alice Walterson sa zamilovala!" Kričala po celej škole. Naštvane som jej prikryla ústa. Zrazu pribehla učiteľka a začala po nás zjapať. "Dievčatá držte ústa, my máme hodinu a rušíte moju triedu." Mračila sa. Tara aspoň na chvíľu zabudla na neznámeho chlapca.

Konečne sa skončil tento deň a ja som mohla ujsť s tejto vražednej budovy. V aute sa na mňa zrazu začala Tara veľmi škeriť. "Tak čo s tým chalanom?" Zagúľala som očami. "Prosim, fakt sa mi to nechce riešiť." "Ok, ale ja to z teba raz vytiahnem." Vystúpila som z auta a zamávala jej. V dome ešte nikto nebol. Odložila som si veci a šla do kúpeľne. Pozrela som sa do zrkadla a rozplakala sa. Ľutovala som samú seba, ako vyzerám. Tmavé kruhy pod očami o ktorých mama vraví že mám málo železa, no len ja viem, že je to kvôli nespavosti po traumatu. Mastná pleť, červené fľaky po tvári a vlasy, ktoré vyzerajú ako po útoku divej mačky. Umyla som si tvár a rozhodla sa, že si potrebujem prevetrať hlavu niekde, na tichom mieste. A tým miestom bol les.

Prechádzala som sa a dýchala tú krásnu vôňu po daždi. Sadla som si na miesto, kde sedávame s Tarou. Zavrela som oči a snažila sa ukľudniť myšlienky. Nešlo to. Stále mám v hlave chlapca, ktorý sa na mňa usmial. Ten krásny hrejivý úsmev sa mi dookola opakuje v hlave. Zrazu niečo blízko silno šuchne. Otvorím oči, no nič sa nedeje. Nejaká nerozoznateľná postava predomnou prebehne obrovskou rýchlosťou. Zľaknem sa a začnem utekať. Znova som tú postavu videla. Teraz už som kričala a utekala najrýchlejšie ako som len vedela. Nevšimla som si, že predomnou je obrovská skala a potkla som sa. Pamätám si len obrovskú bolesť, zimu, no strach ma prešiel. Prebudila som sa v nemocnici. Všimla som si obviazanú nohu. Asi som musela dopadnúť veľmi zle. Do veľmi provizórne urobenej izby vošla sestrička. "Ako ti je?" Opýtala sa milo. "Už lepšie, čo sa stalo?" Nevedela som. "Vieš, našiel ťa tvoj brat, keď prišiel zo školy, a....

Ďakujem ti rúžička, že čítaš ďalej. Pribeh píšem, keď sa potrebujem ukľudniť od všetkých zlých emócii. Mám Vás veľmi rada, ste úžasný!🖤

Btw: na obrázku je ten chlapec, čo sa páči Alice.🖤🖤🖤🖤🖤🖤🖤🖤