V rukách démona [Dokončený]

1.

,, Cornelia, Cornelia! ", kričal na mňa detský roztomilý hlas mojej sestry.
,, Už ma konečne počúvaj."
,, Áno Mia, počúvam ťa. "
,, Poďme sa už konečne hrať. Sľubuješ mi to už od rána a stále len pozeráš niekde do neznáma.", sťažovala sa.
,,Prepáč. Nemám dnes nejak náladu. Nemôžme sa hrať inokedy "?
,, Ale prečo?!"
Ach...
,, Tak sa hraj sama. "
,, Ja chcem s tebou!"
,, Ale mne sa nechce Mia. "
Chápem, že sa nemá s kým hrať, ale snáď sa sa s ňou nebudem baviť na mamku a otca každý deň... To je jej bohužiaľ obľúbená hra. Ale na to, že má šesť rokov jej celkom aj rozumiem.
,, Dobre teda.", vďaka jej zúfalému pohľadu som napokon súhlasila.
,, Super. Takže, budeš otec dobre? "
Panebože.
,, Dobre.", falošne som sa usmiala.
,, Cornelia? Myslíš, že aj my niekedy budeme mať ocka? ", pohľad na jej smutné oči ma vydesil.
,, To neviem. Ale nám ho predsa netreba, však? Je nám dobre aj trom."
Táto otázka ma naozaj zaskočila. Mia sa na otca nikdy nepýtala po tom, čo nás opustil po dvoch rokoch jej narodenia.
,, Cornelia, poď prosím somnou. ", vo dverách našej izby sa objavila postávajúca mama so slzami v očiach, ktoré sa nedali prehliadnuť.
Ešteže si ich Mia nevšimla.
,, Mia o chvíľu prídem, dobre?"
,, Dobre. "
Ochotne som sa postavila a namierila to k mame, ktorá pomaly prechádzala do obývačky.
,, Musím ti niečo povedať.", s uplakanými očami sa mi snažila niečo naznačiť.
,, Babka zomrela .... "
,, Čože?!!" "
Zostala som šokovaná... Babke predsa nikdy nič nebolo, vždy bola šťastná a spokojná.. Prečo tak zrazu?...
,, Áno, teraz mi volal dedko. Už od rána sa vraj cítila zle a asi pred pol hodinou to už nezvládla. Cornelia.... Ja to bez nej nezvládnem! ", hlasno sa rozplakala a silno ma objala.
Pocítila som zvláštny tlak na hrudi.
Cítila som sa úplne bezvládne. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré som nedokázala zadržať. Babku som mala neskutočne rada, ako to teraz bez nej všetci zvládneme?
,, A ako? Ako sa to stalo? Čo jej bolo? ", vypytovala som sa.
,, Neviem. Nevie to nikto. Zrazu jej prišlo zle a o pár minút vraj už bola na zemi v bolestiach. Nestihli ju previesť ani do nemocnice a bola už mŕtva.", jej plač sa zdvojnásobil. Vyzerala veľmi nešťastne a ubolene.
Úplne ju chápem...
,, Pôjdem teraz do nemocnice, dobre? Nech ju môžem vidieť aspoň posledný krát. Ostaneš tu s Miou, však? "
,, Samozrejme."
.......
,, Mami? Prečo tak plačeš? ", do obývačky vbehla vystrašená Mia, ktorá vôbec ničomu nechápala.
,, To nič, zlatko. Len tak.", zaklamala.
,, Myslím, žeby sme to mali povedať aj jej.", povzbudila som ju.
,, Čo sa stalo? "
,, Vieš Mia.... Babka už k nám nepríde.. ..Nikdy.. "
,, Prečo? Kam šla? "
,, Do neba."
,, Babka zomrela?! "
,, Áno."
,, Klamete..."
,, Nie neklameme. Ako by sme mohli?"
Miine oči sa naplnili slzami rovnako ako aj tie naše s mamou. Bezmocne len stála a ticho sa na nás pozerala.
Jej bolesť som cítila aj za seba.
,, Prestaňte! To nieje pravda! "
Mama jej slová ignorovala a hlavu si zložila do dlaní. Bola úplne zničená.. Zničená ako aj my s Miou.
,, Cornelia, povedz mi pravdu. Však si len vymýšľate?"
,, Mia, pozri sa. Si už veľké dievča, snáď vieš rozoznať klamstvo od pravdy. Myslíš, že ak by sme si vymýšľali, tak by sme tu len tak plakali? Babke prišlo náhle zle a pri jej veku to samozrejme nezvládla. ", pokúšala som sa jej to vysvetliť, čo najpochopiteľnejšie.
Bez slova sa rozbehla do svojej izby a dvere silno zabuchla.
,, Mia, počkaj!", kričala som za ňou.
V rýchlosti som sa pobrala za ňou a prisadla si k nej na posteľ.
Vzala som ju do náručia a snažila sa ju aspoň trochu upokojiť. Pohľad na ňu, mi naozaj trhal srdce.
,, Bude mi chýbať. "....
,, Aj mne"....

_________________
,, Tu ste dievčatá?", po zopár hodinách sa mama nakoniec z nemocnice vrátila.
,, Áno tu. Tak ako? Ako je na tom dedko? "
,, Zle. Veľmi zle. Je z toho úplne mimo. Nedokázal ani poriadne hovoriť."
,, A babku si videla ? ", zvedavá Mia sa otázky neušetrila.
,, Áno videla. Dokonca na rukách mala zvláštne poranenia. ", hlavu sklopila a prisadla si k nám.
,, Poranenia? "
,, Áno."
,, Bože môj. "
,, Nechceš vodu? ", starostlivo som jej navrhla.
,, Nie, ďakujem."
,, Musím sa vás niečo spýtať. "
,, Áno?"
,, Viete, dedko mi dnes povedal, že v tom dome už bývať nechce. Vraj by mu to len babku zbytočne pripomínalo. Pôjde bývať k vášmu strýkovi, ktorý mu to bývanie navrhol. A tak sa ma spýtal, či by sme sa do ich domu nechceli nasťahovať my. Predsa ten náš byt je aj tak dosť malý a tam by ste mohli mať aj každá izbu zvlášť. "
Vlastná izba... To by teda bolo.. Tu v našom terajšom byte ju zdieľam samozrejme s Miou, od ktorej pokoj nemám bohužiaľ nikdy. A dom starkých je fakt pekný a veľký... Určite by sme sa v ňom cítili lepšie, ako tu.
,, Áno! Určite tam poďme bývať!", nálada Mii sa vo chvíli zlepšila o niekoľko stupňov.
,, Takže nemáte žiadne námietky? "
,, Nie, nemáme."
,, Dobre teda. To som rada. ", usmiala sa klamlivým úsmevom.
,, A kedy by sme sa tam presťahovali?",zaujímala som sa.
,, Neviem. Podľa toho, kedy bude pohreb a všetky tie záležitosti okolo toho. Ak sa to všetko vyrieši ešte, potom už môžme odtiaľto pokojne odísť."
,,A dedkovi nebude ľúto toho domu? Že z neho len tak odíde? ", spýtala som sa.
,,Určite bude. Veď s babkou tam bývali od svojej svadby. Ten dom má fakt veľa rokov a napriek tomu je aj tak stále v dobrom stave."
,, Tak, keby niečo, budem vo svojej izbe. ", pohľad jej znova zosmutnel a nesmelo sa pobrala preč.
Bude dlho trvať, kým sa s touto udalosťou zmieri.
A mne taktiež....

,, Dobré ráno.", pozdravila som mamu s Miou, ktoré už zavčas rána sedeli pri kuchynskom stole s jedlom v ruke.
,, Nejako skoro si hore. ", čudovala sa mama.
,, Nemohla som spať. Navyše som ťa počula, ako si s niekým telefonovala. Kto to bol tak z rána?"
,, Sam. Včera bol pri dedkovi, keďže bol na tom fakt zle. Len mi chcel povedať, že stále nezistili babkinu presnú diagnózu. Jej červené fľaky a poranenia po rukách a dokonca aj nohách, sú fakt záhadné. Nedokážu zistiť, čo sa jej stalo. "
Sam bol brat mojej mamy, čiže náš strýko. Má naozaj veľký a priestranný dom, takže problém nasťahovať doň ešte jednu osobu, mu problém robiť nebude.
,, Akože nevedia? Veď bola vždy zdravá, nikdy jej nebolo nič, ako to, že teraz nevedia zistiť čo jej bolo? ", nechápala som. Čo sú to potom za lekárov?
,, Neviem, Cornelia , neviem. Ešte len to zisťujú, ak by niečo vedeli, povedali by nám to predsa."
,, Takže to nebola klasická smrť v takom veku? ", pokračovala som vo vyzvedaní.
,, Nie nebola."

Zvláštne.....