V objatí démona

Manželstvo

Lýdia sa pobrala domov bez toho aby musela riešiť jeho slová.
Tešila sa na ďaľší deň, ktorý bude patriť iba im.

Dneska bol ten deň. Deň kedy si mala zobrať muža, s ktorým strávi celý svoj život. S mužom, s ktorým bude vychovávať svoje deti a bude sa tešiť z každej chvíle stráveným sním.

Lýdia zašla za jej kamarátkou, ktorá jej pomohla upraviť vlasy a obliecť jej krásne šaty. Všetko prebiehalo ako malo. Nikto nemal stres. Všetci sa tešili.

Ženích bol nachystaný a nevesta taktiež.

Všetci poslušne sedeli v kostole a čakali na nevestu. Albert stál vedľa kňaza a netrpezlivo čakal. V kostole bol aj samotný kráľ, ktorý čakal len na to aby zbadal ženu, o ktorú má pric záujem.

Keď vstúpil kráľ do kostola nikto nechcel veriť svojim očiam. Nikdy neprišiel na obrad do kostola. Vždy dal iba požehnanie a raz za čas prišiel po svadbe na svadobnú noc.

Dvere kostola sa zrazu otvorili a v nich stála krásne oblečená Lýdia so závojom na tvári. Pomaly postupovala, vedľa seba mala otca ktorý ju viedol k oltáru a mohol si spokojne povedať, že je na svoju dcéru hrdí.

,,Ľúbim ťa dcérka moja." Dopovedal a dal jej závoj preč z jej jemnej tvári.

A vtedy kráľ upriamil na ňu pohľad a nemohol z nej spustiť oči. Jejo oči ju priam hltali. Sám nemohol vysvetliť prečo ju ešte nikdy nevidel a zároveň pochopil prečo o ňu má princ taký záujem.

Lýdia sklopila hlavu na zem a nechcela venovať svoj pohľad kráľovi a jednoducho sa mu len poklonila bez toho aby sa na neho pozrela. Kráľa to síce neskutočne nahnevalo ale nechcel to riešiť.

Obrat sa začal. Lýdia sa počas celého obradu pozerala na zem. Nechcela aby ju kráľ videl, aj keď dobre vedela, že aj to príde.

Všetko išlo perfektne. Mladomanželia si vymenili prstienky, pobozkali sa a zábava sa mohla začať.

,,Milujem ťa Lýdia a nech sa deje čo sa deje stále budeš len moja."šeplo jej do ucha jej manžel.

Pomaly sa dostali ku hostine kde každý mohol povedať svoju reč. A zábava sa mohla začať. Ľudia tancovali, spievali, zabávali sa, pili, jedli a nikto nevnímal ani samotného kráľa. Kráľ po celý čas sledoval Lýdiu a nemohol uveriť ako môže niekto taký krasny žiť s Albertom. Kráľ stále dúfal, že sa mu pozrie do očí a uvidí to čo sa dopočul.

Kráľ sa náhle postavil a všetci v miestnosti stíchli a klaňali sa mu ako prechádzal pomedzi nich. Skôr než odišiel ukázal na Alberta prstom a zavolal si ho knemu.

,,Povedz jej, že ju večer čakám." A bez ďaľšieho slova odišiel.

Albertov úsmev zmyzol ale nedal to na sebe poznať. Nechcel všetko skaziť. A tak sa len vrátil za svojou ženou.

Nastali nočné hodiny. Ľudia sa pobrali domov a Albert s Lýdiou sedeli na múriku a bozkávali sa. Dokazovali si lásku aj cez to, že musí ísť preč.

,,Albert, bojím sa ho."
,,Ja viem Lýdia, nemôžeme proti jeho zákonom odolávať."

,,Musíš už ísť. " Lýdia zoskočila z múrika a venovala Albertovi ešte vzdušnú pusu pred tým ako sa od neho vzdiali.