Naruby

12. kapitola

"A-ahoj,"vykoktal a rýchlo sa otočil k autu. Zvnútra vytiahol jednoduchú kyticu rúžových rúží, ktorá bola zviazaná stužkou. Veľmi ma to prekvapilo, neč,akala som takéto formality. Podal mi kvety so slovami -všetko naj- a dal mi pusu na líce. Opäť sa otočil, ale už preto aby sa odstúpil a ja som mohla nastúpiť do auta. Bola som veľmi prekvapená, dokonca ani som nič nepovedala. Taxík sa pohol vpred, ale stále bolo medzi nami napäté ticho. Až po chvíľke som zo seba vydrala: "Ďakujem, to je od teba... milé. Nemusel si si robiť námahu..." našťastie moje poďakovanie prerušil: "Prosím? Aká námaha? Máš narodeniny a je mi potešením ťa urobiť šťastnou." Pozrela som naňho so zdvihnutým obočím. Asi si tiež uvedomil, ako to znelo: "To bolo divné...ale každopádne vieš, čo tým chcem povedať." Úplne som ho chápala. Zapozerala som sa von oknom, až mi došlo, že neviem, kam ideme. "Počuj Leo, kde ma to berieš?" Vystrel sa, ruku dal pred seba ako čašník a vtipným zhrubnutým hlasom povedal: "Madam, beriem vás na večeru do reštaurácie." Vtej chvíli zastavil taxík. Ja som vystúpila, zatiaľ čo Leo platil. Stáli sme pred päťhviezdičkovým hotelom aj s reštauráciou. Vystúpil aj Leo. "Tu sa chlape nedoplatíš." ukážem na presklenú budovu. On sa však iba usmial a podotkol: "Doplatím, zobral som pôžičku." Viac som sa nevypytovala. Jeho vec, ja som ho upozornila, že si nemusí robiť starosti. Ako sme vošli dnu očarila ma veľmi príjemná atmosféra. Bolo tam prítmie, ktoré zabezpečovali nástenné lampáše. Potichu hrala komorná hudba. Nebol to veľký priestor, ale bol veľmi útulný. Ani ľudí tam nebolo veľa. Dva páry a jeden muž, ktorý na niečom pracoval. Leo podišiel k pani, ktorá stála za vysokým stolíkom a veľmi neprirodzene sa usmievala. Niečo jej povedal a zaviedla nás k stolu v rohu pre dvoch. Najprv mi odsunul stoličku, aby som si mohla sadnúť, potom si sadol on. "Je to tu veľmi pekné." nahla som sa a zašepkala. Tiež sa naklonil a zašepkal: "Vieš, tu nemusíš šepkať," a dodal normálnym hlasom,"ak ti nebude vadiť, už som vyskladal jedlo, ktoré nám majú priniesť." "To nevadí, aspoň nemám problém s výberom." vystrela som sa a povedala tiež normálne. 

Najprv na priniesli sódu. Hneď za vodou predjedlo, ktoré sa nedalo opísať. Celé som to okomentovala, ako zbytočné špinenie tanierov. Potom krevetová polievka -dala sa jesť-, a hlavné jedlo. "Ehm, Leo,"zašepkala som. "Vieš, že nemus..." "Nie, to nie, ja len... mne je to blbé... ale nemám rada špagety." a sklopila som hlavu. Prekvapivo nadvihol obočie: "Ty nemáš rada špagety? Nikoho takého nepoznám." uškrnul sa. "Nemusíš sa báť, hneď to vyriešime. Čašník." zamával na čašníka stojaceho neďaleko. Ladným tanečným krokom k nám podišiel: "Prajete si niečo?" "Tuto slečne nechutia špagety, mohli by ste jej prosím priniesť niečo podľa jej vlastného výberu?" Keď spomenul, že mi nechutia, celá som očervenela. Naozaj si nevie dať pozor na jazyk. Pozrela som na čašníka, avšak mal stále pokojný jemne usmievavý výraz. "Nebude to problém pane, je mi to veľmi ľúto. Ihneď prinesiem jedálny lístok." Nahol sa a ukázal na môj tanier so špagetami: "Smiem?" Kývla som hlavou na znak súhlasu. "To si nemusel." otočím sa na Leonarda. "Majú to tu nie-lacné, takže sú zvyknutí na vrátenie jedla." 

Po večery sme vyšli von na ulicu. "Kadiaľ teraz?" opýtam sa. Zamyslel sa a ukázal smer. "Pôjdeme na hrad." Zasmejem sa. "Na hrad? Veď mám šaty." Chytil mi sukňu a jemne ňou pokýval. "Je dosť dlhá. Svedčí ti to." A roztomilo sa usmial. Asi naozaj nie som v poriadku. Cestou hore sme boli väčšinou ticho. Ako sme prešli hradnou bránou, začalo mi byť zima. Leo si to všimol: "Mal som asi zobrať bundu." "To by bolo moc romantické." podotknem. "Doriti." zasmial sa. "Prečo sa smeješ?" neviem, čo mu príde vtipné. "To s tou romantikou." "Čo s ňou?" "No..." došli sme k murovanému zábradliu, odkiaľ bol výhľad na celé mesto. "Vyklop to." pretočím očami. Ruku strčil do vrecka na nohaviciach a vybral malú škatuľku s rúžovou stužkou. "Ešte raz všetko najlepšie." a podal mi ju. "Ďakujem," zoberiem ju do rúk,"inak, zabudli sme kvety v taxíku." usmejem sa. Leo pokrčil plecom: "Čo už. No rozbaľ to." Stužku som stiahla a položila na múr. Škatuľku otvorím a v nej ma čaká náramok s príveskom. Tenký strieborný náramok chytím a všimnem si, že na prívesku v tvare srdiečka je niečo napísané. "Posvieť mi na to mobilom prosím. Už je tma." Vybral mobil a zasvietil. Once I met a friend  "To je tak... krásne. Ďakujem, ďakujem..." a silno som ho objala. "Viem, že je to po anglicky, ale..." zamumlam mi do ramena. "Je to krásne." "Chceš si ho dať na ruku?" "Jasné, že áno." A tento nádherný šperk mi pripol na zápästie. "Koľko je hodín?" opýtam sa, obzerajúc si stále môj najkrajší darček. "Desať." "To už je toľko? To bude cesta domov." povzdychnem si. "Nechceš prespať u mňa? Tak na oplátku. Veď, to zídeme tu dolu a sme doma." usmial sa. "Ja neviem..." Nebude to blbé? Ešte som u nikoho tak nespala, tobôž nie u chalana. Mám-nemám? Poraďte mi niekto, prosím.