1. Inferis: Neprebudená (Dokončené✔️)

4. Je len jedna cesta

Keď bolo po všetkom, teda aspoň tak sa to navonok javilo. Dom utíchol a ohrozenie pominulo. Jack zmizol i s bezvládnym telom Rolanda Baxleyho.

Ja som sedela schúlená na pohovke, na ktorú ma Ren zložil. Nerozprávala som, no ochotne som sa zabalila do deky ktorú odniekiaľ vyhrabal.

Jack sa dostavil o pár hodín spolu so svitaním. Zdalo sa, že celý ten incident trval večnosť, ale v skutočnosti to bolo sotva desať minút. A keď sa Jack ukázal v hale, nedokázala som sa naň pozrieť bez toho, aby som ho nevidela zúriť nad telom svojho učiteľa. Kdesi vnútri som vedela, že to už nebol ten istý muž, no stále to bola osoba ktorú som poznala.

No bol to vôbec ešte človek? Na to som si odpovedať nedokázala a teda som nemohla s čistým svedomím očistiť Jacka od zodpovednosti za jeho smrť.

Pokľakol ku mne a potichu sa mi prihovoril: „Ako sa cítiš?"

Vzhliadla som, no hneď sa aj odvrátila. V ústach som mala sucho, keď som sa pokúsila prehovoriť: „Neviem."

Bola to pravda. Netušila som ako sa mám cítiť. Zúrilo vo mne príliš emócií a každá sa pokúšala získať na vrch. V jednu chvíľu sa o mňa pokúšala hystéria a s ňou spojený pominutý smiech. No vzápätí ma strhla do tanca zúrivosť z nespravodlivosti výberu osudu a hneď na to sa mnou preliala tsunami smútku a ľútosti. Ako by som sa teda mala cítiť?

Opäť som k nemu vzhliadla. Tváril sa bezradne, akoby nevedel čo v takejto situácii robiť. Vyzeral úprimne, no bolo mi jasné, že to nie je po prvý raz, čo plní misiu takéhoto charakteru. Nebola som ich prvá a vo svojom zúfalstve som samu seba presvedčila o tom, že naše priateľstvo bol len klam na získanie mojej dôvery.

Čierne myšlienky sa mi voľne potulovali hlavou a nebolo zábran ktoré by im stáli v ceste a tak ma opantávali bunku po bunke, až sa moje puto k nim začalo rozpadať v prach.

Prišli! Kričala na mňa nejaká moja časť, no tá druhá jej odpovedala: Lebo je to ich povinnosť! Len ďalšia práca ktorú je nutné vybaviť.

Znenazdajky sa otvorili vchodové dvere a do vstupnej haly vošiel otec. Mama šla tesne za ním. Obaja sa potichu zhovárali, keď v tom si uvedomili, že nie sú sami.

Na ich tvárach sa vystriedalo hneď niekoľko emócií. Od pobúrenia z prítomnosti chlapcov až po prekvapenie, znepokojenie a strach pri pohľade na stav v akom som sa nachádzala.

Nebola som síce zranená na tele, no moja duša bezpochyby krvácala.

Mama vyrazila do útoku: „Čo sa stalo? Chloe, si v poriadku?"

Ochabnuto som potriasla hlavou a zahľadela sa na ňu lesklými očami.

Bez zaváhania sa pretisla pomedzi Jacka s Renom a privinula si ma. Tuho ma objala a upokojujúco sa so mnou rozhojdala.

Na kratučký moment som sa opäť cítila ako jej malé dievčatko a oprela sa o ňu.

Otec tiež postúpil vpred. S Jackom a Renom si vymenil záhadné pohľady. Na tvári sa mu usadil ničnehovoriaci výraz a všetkých nás vyzval, aby sme sa presunuli do jeho pracovne.

***

Po tom, ako rodičom Jack s Renom vysvetlili svoju prítomnosť, sa otec usadil za svojim pracovným stolom. Mama si ma uzurpovala len pre seba a držala ma akoby som sa mala čoskoro vypariť do vzduchu. Ren sedel na pohovke vedľa nás a hľadel na Jacka ktorý viedol očnú vojnu s mojim otcom. Prebiehal medzi nimi tichý rozhovor do ktorého sa nás ostatných neobťažovali prizvať.