Iba s batohom

3.Kapitola - Problémy to nerieši

Prstami som pomaly rozbalila malý útržok a očami som sa snažila v skratke prečítať, čo sa tam píše.
Zrazu som začala krútiť hlavou a papier mi vypadol z rúk. Dlaňami som si zakryla ústa, lebo by som ihneď vykríkla.

Nemala som ho otvárať. Začal sa zo mňa liať prúd horkých sĺz. Práve som sa dozvedela, že to nebola len taká 'normálna bolesť brucha'.
Mám rakovinu. Niečo s bruchom, z toho papiera sa toho nedalo viac vyčítať, no i to mi stačilo na to aby som dostala strach.

Hoci kedy som mohla umrieť a ja som žila akoby nič. V klamstve. Odrazu do seba začalo všetko poporiadku zapadať.

Tým to sa vysvetlilo to matkine a otcove zvláštne správanie. Pravdepodobne ma chceli nechať v nevedomosti do konca školského výletu. Aby som bola v pohode a užila si ho.

No teraz by som najradšej na celý pobyt zabudla a nikam nešla.

-

Vzlykajúc som bežala do kuchyne a začala som sa hrabať v šuplíkoch. V tom zmätku som myslela len na jednu vec.

Samovražda. To predsa vyrieši všetky problémy.

Vytiahla som prvý nôž, ktorý sa mi dostal do rúk. Jemne som sa skĺzla dole k dlážke. Zaklonila som hlavu a pohľad odvrátila do boku.
Nožík som si oprela o žily pri dlani a trpko som zovrela prsty do päste.
Podrezať sa nebol zrovna najlepší nápad. No predávkovanie liekmi nebola taká spoľahlivá voľba. Klepala som sa a pomaly som privrela oči.

-

V tom niekto zazvonil, no snažila som sa ignorovať to a ďalej sa sústrediť na nožík a moju ruku.

Bola to zbrklá reakcia. Rakovina predsa neznamená hneď smrť. No v tom momente mi nič iné nenapadlo.
„Suzane?" ozývalo sa spoza vchodových dverí.

Zazrela som Rayenov pohľad, ako hladí dnu cez okno.

„Preboha," vyľakane šepol a začal trieskať do okna. „Prestaň!" zakričal na mňa, no ja som sa ignorujúc naňho ani nepozrela.

Keď videl, že to nemá zmysel zmizol z okna a ďalej som ho nevidela. V tom ma prepadol strach, že ide po pomoc. Mala by som teda rýchlo dorobiť to, čo som začala.

Rayen však vzápätí vbehol dnu cez terasu a náhlil sa ku mne. „Suzane, zbláznila si sa?" nahnevane mi vytrhol nožík z ruky a pohodil ho bokom.

„Už to nemá zmysel," vzlykla som a kývla som hlavou na papier ležiaci obďaleč.

Bezvládne som tam sedela a hľadela na vystrašeného Rayena.
Načiahol sa po papier, prešiel očami po písmenkách a vyčítavo si priložil ruku k čelu.

„Poď sem," skleslo si ma pritiahol k sebe a skryl ma do jeho objatia. Od žiaľu som začala vzlykať do jeho mikiny ešte intenzívnejší.

„Mama sa ma bude pýtať kde pršalo," zažartoval aby aspoň trochu oživil túto pochmúrnu chvíľu, no mne veru do smiechu nebolo.

Sedeli sme tam spolu ako kôpka nešťastia. Chvíľu bolo ticho a ja som sa aspoň trocha upokojila.

„Takže toto ti tajili," súcitne ma pohladkal po vlasoch a venoval mi na ne matnú pusu. „Prečo to však chceš riešiť takto? Existujú aj iné možnosti." Dlaňami mi podložil lícne kosti a zodvihol mi hlavu, aby som sa mu dívala do očí.

„O chvíľu zomriem a nesplnila som si ani jediný sen," pokrútila som hlavou. Nikdy sa nedostanem na Aljašku...
V tom ma však niečo napadlo. Možno by som predsa len mala ísť na ten týždeň do Bulharska. Utečiem odtiaľ a na Aljašku sa dostanem aj sama.
Tento nápad som však nechcela s nikým rozoberať a chcela som si ho nechať pre seba.

„Asi máš pravdu," súhlasne som prikývla a hlavu si položila na jeho rameno.

Zajtra si musím odznova prichystať všetky veci tak, aby zodpovedali môjmu úmyslu.

Rayen mi zotrel posledné slzy a usmial sa na mňa. „Nikomu to nesmieš povedať ,nikto nesmie vedieť, že to viem, a že som sa chcela zabiť a..." nestihla som dohovoriť, pretože Rayen ma utíšil bozkom.

Prekvapene som vyvalila oči, no nemala som potrebu odtiahnuť sa. Páčilo sa mi to, ja som to k nemu cítila už dlho, no netušila som že je to vzájomné. Užívala som si mentolovú chuť v jeho ústach.

Mierne som sa odlepila a pootvorila som ústa: „A čo Lea?" Nestihla som sa dočkať odpovede a už mi vlepil ďalšiu pusu.

Lea bola jeho dlhodobá priateľka a proti nej som nemala ani najmenšiu šancu, preto ma to udivilo.

Snažila som sa spolupracovať, no nebola som v tom taký profík ako on. Ucítila som jeho prsty na leme môjho trička a tak som mu trocha pomohla.
Zobral ma na ruky a utekal so mnou po schodoch až hore do mojej izby. Stále ma však bozkával.

Ladne ma položil na periny a pohodil moje tričko niekam na zem. Nechávala som tomu voľný priebeh a nebránila som sa. Z mojej izby boli počuť tiché vzdychy.

-

Zobudili ma slnečné lúče, ktoré mi cez žalúzie prenikli rovno do mojich rozospatých očí.

Spokojne som sa ponaťahovala a pozrela som sa vedľa seba.
Zľakla som sa, bola som nahá. Vyčítala som si, že vyspala som sa s mojim najlepším kamarátov. Dlaňami som si pretrela zobudenú tvár a nahlas som si vzdychla.

Jediné čo som si z toho večera pamätala bolo to, že to bolo úžasne.

-

Vec, ktorá ma momentalne trápila najviac bola tá, či už sa rodičia vrátili. Rayen asi odišiel, no ja som musela všetko poupratovať.

Moja izba vyzerala ako po bombovom útoku. Vlastne to bola večer bomba, aspoň nachvíľu som zabudla na moje starosti.

Dnes musím začať odznova. Nabaliť si málo vecí ale veľa peňazí, aby som mala na cestu.

Rýchlo by som mala vrátiť papier do maminej kabelky a nožík do šuplíku, skôr ako by čokoľvek zistili. Mala by som sa tváriť, že o ničom neviem.

V tom som však započula kroky po schodoch a mne začalo búšiť srdce.
Ak by ma rodičia uvideli takto a zistili by, že som s niekým spala, len by mi to pohoršilo.

Sledovala som otvárajúce sa dvere a čakala na to najhoršie...

----

Taaak ďaľšia pýtaná kapitola. Trocha natiahnutá ale nechcela som ju veľmi unáhliť. Čo si myslíte ako to dopadne s Rayenom? A kto otvorí dvere? Poteší ma akýkoľvek názor v komente. A taktiež vote ^^ Ďakujem :*
-carry