Without light (SK-Zayn Malik)

Born under the sign of Darkness

Ten deň si pamätám celkom presne - utkvel mi v pamäti i keď som bola veľmi malá. Doteraz to neviem vysvetliť. Väčšina detí sa dozvie, čo sa dialo v ich batoľacom veku z fotiek svojich rodičov. No ja som bola iná. Vždy som to vedela....

Bola som v maminkinom brušku. Kŕmila ma a cítila som dokonca aj jej dotyk. Niekedy aj ockov. A jedného dňa som sa dostala von. Von z môjho malého sveta. Z mojej bubliny. Plakala som. Nechcela som otvoriť oči. Nepáčilo sa mi to. To svetlo. No videla som ho aj spoza zatvorených viečok. Muselo byť veľmi blízko. Pocítila som maminkin dotyk. Ocitla som sa v jej náručí. Aj ona plakala. No nie kvôli svetlu. Vtedy som to ešte nechápala. Prečo by plakala, keď ma konečne môže držať v náručí? Teraz to už viem. Plakala od šťastia. Dá sa to vôbec? Myslím, že áno. Na zlomok sekundy som pootvorila oči. Svetlo ma oslepilo. Rozplakala som sa ešte viac a pevne zatvorila oči. To, čo ma spájalo s maminkou prestrihli. Bola to pupočná šnúra. Už sme neboli jedno. No aj tak sme patrili k sebe. Vedela som to vtedy a viem to aj teraz.

Maminka ma podala niekomu inému. Necítila som dotyk teplých dlaní. Mal na nich niečo klzké. Asi rukavice. Neviem to presne. Zmyli zo mňa krv a obliekli do niečoho mäkkého. Hrialo to. Páčilo sa mi to, ale plakať som neprestala. Opäť som sa ocitla v jej náručí. Snažila sa ma utíšiť. Nakŕmila ma. Skryla pod perinu, aby mi nebolo zima. Pohojdávala ma na rukách. Dokonca mi spievala. Mala krásny hlas. Nežný. Láskavý. Jemný. Každé normálne dieťa by už dávno stíchlo. Lenže ja som nebola normálne dieťa. Vedela som to hneď ako som sa dostala von.

Potom to skúsil ocko. Vzal ma do náručia a prechádzal sa so mnou po miestnosti. Hladkal ma po chrbátiku. Zvláštne. Pocítila som ešte viac tepla. Môj plač však neustával. Vyskúšali všetko. Márne.

Previezli nás na izbu. Bolo tu ešte viac svetla ako tam. Okná síce boli zastreté, ale bolo tu minimálne 7 vecí, čo svietili. Lampy. Áno tak sa to volá. Stále som sa mierne pohojdávala v ockovom náručí. A zrazu som to začula. Zvuk. Zvláštny zvuk. A potom sa to stalo. Nastala tma. Žiadne svetlo, iba tma. Ocko zastal. No ja som prestala plakať. Dokonca sa ozval môj detský smiech. Smiala som sa. Po prvý krát sa na mojej tvári objavil úsmev. Ocko na mňa prekvapene pozrel. Hoci bola tma videla som ho zreteľne. Akoby som mala lepšie vyvinuté zmysly na tmu.

Potom sa to všetko pokazilo. Svetlá opäť začali svietiť. Miestnosťou sa opäť ozval môj plač. Maminka bola slabá, a tak nevstala z postele, ale povedala niečo ockovi a ten so mnou na rukách vykročil k lampe. Vtedy som nerozumela, čo presne mu nakázala. Ale bola som tomu nesmierne šťastná, pretože svetlo opäť zhaslo. Plač vystriedal smiech. A tak ocko zhasol všetky lampy....

*******

Minulosť...Zasahuje do prítomnosti a ovplyvňuje budúcnosť. Inak tomu nie je ani v mojom prípade. Ovplyvnila všetko v mojom živote. To ako žijem. To, čo cítim. Všetko. A nepochybujem o tom, že to nebude iné ani v budúcnosti..

No už som si zvykla. Zvykla som si na to, že nemám rodičov. Zomreli, keď som mala 5 pri autonehode. Odvtedy ma vychováva Zoe, čo je jediná osoba, ktorú poznám. Jediná, ktorú pustím do mojej izby. Teda, vyzerá skôr ako väzenie, ale pre mňa je dokonalá. Nie je tu žiadna lampa a to miniatúrne okienko úplne hore na stene prepúšťa iba nepatrné množstvo svetla. Mám tu posteľ s baldachýnom, keďže rodičia boli bohatý a všetko zanechali mne. Okrem nej tu mám všetko, čo aj normálne dievčatá vo svojej izbe. Až na svetlo....

Z izby vedú dvere do takisto tmavej kúpeľne a záchoda. Je to pomerne malé, ale nečudujte sa, keďže je to zariadené v pivnici....

Zvykla som si na to ako vyzerám. (Aj preto som celkom rada, že von vychádzam iba v noci. V úplnej tme. V našom meste sa všetky svetlá zhasínajú o desiatej večer, takže to nie je taký problém.) Nie, že by som bola tučná. To nie. Postavu mám akurát...ale niektorí ľudia, by sa ma možno zľakli. Moje vlasy sú žiarivo červené s nádychom blonďavej a oranžovej. Vyzerajú ako plamene. Plamene pekelného ohňa. A oči...Na pohľad by vám neprišli nijak zvláštne. Iba normálne zelené. No keď sa zapozeráte pozornejšie, zistíte, že okolo zreničiek sa tiahnu žlté výbežky. Ako oči hada....

Tak si to zhrňme...Mám 18. Moje vlasy majú farbu ohňa a moje oči pripomínajú hada. Nenávidím svetlo a bojím sa ho. Žijem osamelý život uzavretá v tmavej bubline. Narodila som sa v znamení, ktoré zatiaľ neexistuje - v znamení temnoty.. Možno aj preto mi dali meno Nyx. Starodávnej Bohyne Noci....

Tak...........čo na to hovoríte?