Rivals

II.

Konečne som sa po troch dňoch rozhodla napísať pozvánky. A žiadny počítač. Pekne vlastnoručne inak by to moja mama neprežila. Bolo niekoľko hodinové mučenie kým niečo vymyslím, nie ešte to krasopisne napíšem na tridsaťtri hárkov. Lucynu pozvánku som prepisovala už najmenej pätnásty krát. Napokon som sa rozhodla, že moji najbližší dostanú pozvánku ručne písanú a ostatným ju zašlem mailom alebo cez facebook. Samozrejme, mail som musela napísať aj strýkovi Jasperovi a tete Anne. aj Lucien dostal pozvánku vo forme mailu. Pozvánky som zasiela do polnoci. Ale inak to bolo v pohode strýkovi som musela však vysvetliť, že si po mňa moja duša ešte neprišla, a že ho to nemusí mrzieť, že mne to absolútne neprekáža, ale napriek tomu všetkému vyjadril svoju ľútosť.

Ráno som sa zobudila úplne rozbitá. Bola som na cimpr-campr, alebo na sračky ako hovorí môj stupídny brat. Ledva som oči rozlepila a pozrela na hodiny. Okamžite som letela z postele. Veď som zaspala. Navliekla som sa do prvého čo som našla. Utekala hore dolu po izbe potom som vyletela do kúpeľne. Rýchlo som si prehrabla vlasy a šprintovala späť do izby po školskú tašku. Uvedomila som si, že na sebe mám oblečené čierne šaty s vystrihnutým otvorom na chrbte. Rýchlo som schmatla dlhý štrikovaný kardigán a letela dolu schodmi. Tašku som hodila k dverám, pri ktorých stál James. Ten nadvihol obočie a spýtavo na mňa pozrel.

„Zaspala som, prepáč," ospravedlnila som sa mu a trielila som do jedálne. Tam som si sadla. Zobrala som si sladké pečivo natreté maslom. Do pohára som si naliala kakao. Rýchlo som sa najedla a pozrela som na hodiny v kuchyni.

„Čo vám hrabe? Prečo som hore o pol šiestej ráno? SEBASTIÁN!!!! Ja ŤA zabijem!!!!" skríkla som na celý dom. Prudko som vstala od stola a utekala hore do bratovej izby. Strhla som z neho jeho prikrývku. Ja mu dám prestavovať mi budík. Toto si vypije. Nemôžem spať ja nebude ani on.

„Čo je?" skríkol, keď sa prudko strhol. Prvá, čo videl bola moja nahnevaná tvár.

„Dobré ránko. Ako si sa vyspinkal? Dúfam, že tak dobre ako ja hajzel jeden! Prečo si mi prestavil budík?"

„Elizabeth, čo ti preskočilo? Načo by som to asi tak robil? K čomu by mi to akože malo pomôcť?" spýtal sa a pozeral na mňa rozospatým pohľadom.

„To práve neviem, Sebastián. No načo by si to robil?" odpovedala som mu protivne. Videla som, že sa už začína hnevať. Zhlboka sa nadýchol. Potom sa zarazil. Pozrel na mňa s vypúlenými očami.

„Lizy, divne smrdíš. Presnejšie smrdíš akoby za tebou bol iný pes," povedal. Zdvihla som jedno obočie. Čo tým akože myslel, že smrdím akoby bol za mnou iný pes.

„Čo si tým dopekla myslel?" spýtala som sa ho podráždene. Zrazu akoby sa môj brat bol prebral. Vyskočil z postele a trielil do mojej izby. Neverila som vlastným očiam. V mojej izbe sa opäť zhlboka nadýchol. Potom podišiel k otvorenému oknu.

„Bolo otvorené celú noc?" spýtal sa ma ukazujúc na okno.

„Samozrejme. Prečo sa pýtaš?" vystrašene na mňa pozrel. Tento raz som sa zhlboka nadýchla aj ja. Cítila som to. Cítila som vôňu lesa po daždi a zobúdzajúcu sa prírodu. K tomu sa primiešala mierne korenistá pánska voňavka. Pozrela som na brata s naširoko otvorenými očami. „Myslíš si, že si po mňa prišiel?" spýtala som sa ho po chvíli ticha. Cítila som ako mi ide srdce vyskočiť z hrude.

„Áno, prišiel po teba," šepol Sebastian takmer nepočuteľne. Podišiel k posteli a sadol si na ňu.

„Ako je možné, že som to ráno necítila?" opýtala som sa ho.

„lebo tu bol pri tebe celú noc. Mala si otupené zmysly. To je ako s voňavkami. Keď jednu na seba nastriekaš, po čase ju prestaneš cítiť a vnímať, ale ostatný ju cítia. Preto keď pri tebe ležal celú noc si to nevnímala. Však sama cítiš ako je ten pach podobný obyčajnému vzduchu, ale predsa je v ňom niečo čo identifikovať nevieš. Niečo, čo ho prezrádza. Je to malé množstvo feromónov, ktoré sa vylučuje pokožkou. Je to tu všade." Tvár si schoval do rúk. Potom si nimi prešiel po vlasoch a potiahol sa za ne. Zrejme ho prepadalo, zúfalstvo rovnako ako mňa.