Earth Angels

...

Kráčala som ulicou, tak ako už mnohokrát pred tým.  Spod kapucne som pozorovala život ľudí, kráčajúcich pod svetlami pouličných lámp.
Všetci sa tvárili rovnako.  Nezaujato a prepracovane.  No ja som videla pravdu. 
Muž v čiernom obleku, zdanlivo bohatý advokát nebol nič viac ako obyčajný opilec.  Svoje krídla, nádherné sivé krídla, tiahol za sebou ako by to bol len kus obyčajného odpadu. 
Napriek tomu, žena tlačiaca kočík s plačúcim dieťaťom, niesla svoje bledučko hnedé krídla vzpriamene, ako by jej patril celý svet.  Mala ich jemne roztvorené, rovnako ako ľudia, ktorý milujú svoj život.  Na čele mala jemné kvapôčky potu a vánok sa milo pohrával s jej zamatovým perím. 
Plačúce dieťa v kočíku sa stále hmýrilo a raz za čas z neho vykukli dve malinké krídelká, pokryté prvou vrstvou páperia.  Mali o niečo tmavšiu farbu, ako krídla jeho matky.
Nanešťastie som bola jediná, ktorá toto všetko videla.  Žiaden človek nikdy nevidel to, čo ja.  Nikto nevidel krídla, ktoré spočívali na chrbte každého jedného z nás. 
Kedysi som sa im to snažila vysvetliť.  Hovorila som ich o krídlach.  O alkoholikoch, ktorí svoje krídla tiahnú za sebou ako dlhé plášte plné zúfalstva, o fajčiaroch, ktorím z krídel padá perie v celých chuchvalcoch.  O samovrahoch, ktorých krídla sú pokryté ich vlastnou krvou a o obyčajných ľuďoch, ktorí milujú svoj život.  Ich krídla boli krajšie, ako krídla všetkých ostatných.  Nezáležalo na farbe, veľkosti, alebo tvare.  Vždy ich niesli vzpriamené a jemne roztiahnuté.  Ich perie bolo nádherne lesklé a na pohľad krajší ako čokoľvek iné na tomto svete.  Boli nádherné.
No dva roky v liečebni ma však zatvoriť ústa.  Môj psychiater ma dokonca na určitú dobu donútil veriť, že je to všetko len výplod mojej fantázie.  Mojej chorej mysli.
Ja som sa však presvedčila, že tie krídla sú naozaj reálne.  A zaplatila som za to vysokú cenu. 
Kráčala som ďalej, zahĺbená v myšlienkach.  Oblúkom som sa vyhla každému človeku, ktorý mi stál v ceste.
A potom sa to stalo.
Čo som tam robila?
Sama neviem.
Prečo som tam šla?
Netuším.
Tak čo ma tam viedlo?
Rozhodne osud.  Môj osud.
Začínalo byť chladno.  Svetla stále ubúdalo a pouličné lampy nedokázali osvetliť všetko.  Ruky som si žmolila vo vreckách a hľadela na zem.
Vtedy som ho prvý raz zazrela. 
Kráčal stredom ulice a aj v prítmí žiaril viac ako okolité lampy.  Mal kakaovo hnedé vlasy, hnedozelené oči, v ktorých som sa topila, ani v hlbokej bažine a tie najčernejšie krídla, ktoré musel určite ukradnúť z chrbta niektorého havrana.
Na tvári mal veselý úsmev a živo debatoval s dvoma ľuďmi, kráčajúcimi po oboch jeho bokoch. 
Najviac ma však zaujali tie jeho havranie krídla.  Ich farba.... černejšiu som nikdy nevidela.  Akoby sa kúpali v polnočnej tme pri zatmení mesiaca.  Boli obrovské.  Najdlhšie perá mohli byť dlhšie ako moje predlaktie.  Leskli sa vo svetle pouličných lámp.
A narozdiel od ostatných ľudí, jeho krídla boli úplne rozprestrené. 
Ešte nikdy som nevidela človeka, ktorý mal úplne rozprestrené krídla.  Myslela som si, že to ani nieje možné.
Kráčal vzpriamene a elegantne, a ľudia sa mu poctivo vyhýbali. 
Mne sa síce ľudia vyhýbajú, ale to kvôli mojej aure.  Pôsobím nepriateľsky a podradne.  Zato jemu sa vyhýbajú so zbožnou úctou a s nepatrnými úsmevmi kráčali okolo špičiek jeho čiernych krídel, ktoré zaberali celú šírku ulice.
A to je ďalšia vec.  Nie je to aura.  Je to len spôsob, akým sa vám človek javí.  Ľudia krídla nevidia, no nejak cítia, ako na tom človek je. 
Síce sa človek môže pretvarovať, ale raz sa jeho aura prezradí.  Opilec môže zdvíhať krídla vysoko do povetria, no raz sa mu minú sily a krídla mu padnú znova na zem. 
Kráčala som oproti nemu.  Naschvál som šla po úplnom kraji ulice, aby som sa mu nemusela pratať z cesty.  Hlavu som skláňala čo najnižšie a očami napriek tomu hľadela na nádherné čierne perie.
Prešli sme okolo seba.  Síce bol odo mňa vzdialený pár metrov, no špičky jeho čiernych letiek ma minuli len o centimeter.  Do konca by som povedala, že som zacítila pach prachu a vôňu horského vzduchu. 
Ten okamih trval len sekundu, no ja som si ho prehrávala spomalene stále dookola.  Kráčala som stále ďalej a ďalej, ignorujúc okolitý svet.
A potom niečia ruka dopadla na moje rameno.
So strhnutím som sa otočila.  Na počudovanie tam stál on.
Týčil sa nado mnou a jeho havranie krídla, jemne zložené, prevyšovali aj jeho samého.  Tvorili akúsi bariéru chrániaci jeho chrbát a oba boky.  Nádherný štít z čierneho peria.
Odolávala som nutkaniu hľadieť na jeho krídla a tak som sa mu zahľadela do očí.  Naozaj mali farbu hlbokých hnedozelených bažín, no pri zreničkách sa mu mihali akési iskričky zlatého svetla. 
,,Čo chceš?'' zavrčala som, aby odvrátila svoju pozornosť od jeho nádherných krídel a rovnako nádherných očí. 
Prekvapene sa na mňa pozrel.  Asi nebol zvyknutý, že s ním ľudia takto jednajú.  Jeho reakcia bola zvláštna.  Nenahneval sa.  Z nejakého dôvodu sa usmial.
,,Ja len, že vyzeráš byť smutná.'' V jeho očiach zažiarili ďalšie zlaté iskričky. 
,,Nie som smutná,'' odvrkla som a zmietla jeho ruku z môjho ramena, ako špinu. 
Nie že by som proti nemu niečo mala.  Bol celkom pekný a milý.  No tie jeho krídla a teplo vyžarujúci úsmev ma znervózňovali.  A moje správanie bolo mojim obranným mechanizmom.
Jeho dvaja priatelia boli preč.
Chvíľu sme hľadeli jeden druhému do očí.  Snažila som sa udržať svoj nahnevaný pohľad na jeho tvári.
Darilo sa mi to.  Teda kým z nejakého, mne neznámeho dôvodu nezatriasol krídlami a ja som automaticky strhla pohľad na tú čiernu nádheru.
Rýchlo som sa spamätala a znova vrátila pohľad na jeho tvár, no jeho výraz sa zmenil na prekvapený.  Po chvíli zase nasadil svoj profesionálny hrejivý úsmev.
S nadvihnutým obočím sa spýtal: ,,Páčia sa ti?''
Hrala som nechápavú.  ,,Čo sa mi má páčiť?''  V hlave mi prebiehalo asi milión myšlienok. 
On ich vidí?  Krídla?  Nie som jediná?  Naozaj nie som bláznivá?  Chorá?
,,Nehovor, že ich nevidíš,'' úsmev sa mu zmenil na úškľabok. 
Snažila som sa stále hrať svoju rolu.  Možno je rovnaký ako ja a možno je to len nejaký blbec, ktorý sa dopočul o mojej chorobe a chcel si zo mňa vystreliť.
Spýtavo som nadvihla obočie.
V rovnakej chvíli sa jeho krídla začali pomaly pohybovať.  Pohľad som udržiavala na jeho tvári, ale periférnym videním som vnímala, čo sa deje.
Jeho krídla sa pomaly rozprestierali.  Nešli však do bokov, ale pomaly sa obtáčali okolo mňa.  Bolo to neprirodzené a už vôbec nie príjemné.  Išli pomalým slimačím tempom a uzatvárali okolo mňa čierny závoj.
Myslela som, že to vydržím.  Myslela som, že budem hrať nechápavú a keď sa presvedčí, že nič nevidím, nechá ma na pokoji.  Ale bolo to neznesiteľné.  Tá pomaly sa uzatvárajúca temnota ma vystrašila viac, ako som si  bola schopná priznať.
V poslednej chvíli, než sa za mnou obe krídla stretli a uzatvorili tak priestor pred svojim nositeľom, uskočila som dozadu a vrhla na neho nahnevaný pohľad. 
Znova si stiahol krídla za svoj chrbát a víťazne sa na mňa uškrnul.
,,No tak ich vidím,'' vyštekla som.  ,,Čo odo mňa chceš?''
Zasmial sa.  Jeho smiech bol jemný, zvonivý a šlo z neho rovnaké znervózňujúce teplo, ako z jeho úsmevu.
,,Odpovieš mi na jednu otázku?''
Podozrievavo som si ho premerala.  Naozaj to bolo všetko čo chcel?  Pomaly som prikývla.
V očiach mu znova zažiarilo pár zlatých iskier.  ,,Vieš,'' začal, ,,každý z nás vidí krídla inak.  Teda, tí čo ich vidia. 
Ja ich napríklad vidím ako neforemné farebné fľaky.  Mám známu, ktorá vidí len kosti našich krídel a kamaráta, ktorý ich vidí dokonale, ale bez farieb.  Naučili sme sa ich rozoznávať každý po svojom a vieme tak zistiť, o akého človeka ide.''
Poškriabal sa vzadu na krku a znova pokračoval.  ,,Prepáč, že sa takto pýtam, ale k akým ľuďom patríš ty?  Tvoje krídla sú, povedzme, zvláštne.  Prosím, neuraz sa, ale rozoznávam v nich znaky opilcov aj samovrahov.  A možno aj niečo od ľudí so zlomeným duchom. 
Ale ty sa nesprávaš ako žiadny z tých ľudí.  Prídeš mi len trochu smutná. 
Tak sa ťa spýtam ešte raz.  K akým ľuďom patríš ty?''
Chvíľu som tam len tak stála.  Bez pohybu, bez reakcie.  Potom som sa narovnala a donútila sa trochu usmiať.
,,Nie som opilec, ani samovrah.  A s tým zlomeným človekom to nie je tak úplne pravda.  Ale nieje to ani lož.''
Hlas sa mi trochu zlomil.  Nevládala som udržať úsmev a ako som sa ho snažila držať na tvári, vznikol z toho skôr bolestivý úškľabok.
,,Nie som zlomený človek,'' nadýchla som sa, ,,ale moje krídla sú zlomené.''

Ahojte, som tu späť s novým príbehom.  Teda, príbehom ako príbehom.  Pôvodne mala byť táto jednodielovka prológ pre celý príbeh, no nejak som od toho upustila.  Som hold lenivý človek (ak sa teda môžem rátať za človeka...).  Možno sa k tomu raz vrátim, no nič nesľubuje. ;)
Dúfam, že sa bude páčiť a bola by som rada, ak by ste napísali, ako ľudské krídla vidíte vy.  Teda, myslím, že každý má aspoň predstavu o tom, aké krídla spočívajú na chrbtoch anjelov, a možno aj obyčajných ľudí.  A bola by som veľmi rada, ak by ste sa so svojimi predstavami a domnienkami podelili so mnou.  Ak by som sa rozhodla pokračovať, vaše myšlienky by my určite dosť pomohli.
Tak, končím s písaním týchto hovadín na konci a lúčim sa s vami.  ^^