2. Echoes

5| Recept na zlý deň

„Ako sa cítiš?“ spýtam sa Ethana, keď sedíme sami na obede. Konečne sme sa dostali do hlbšej debaty a ja nadobudnem pocit, že môžeme rozoberať aj jeho problémy. Nielen moje.

„Lepšie ako ty,“ uškrnie sa na mňa s plnými ústami. Tresnem podráždene vidličkou o stôl a založím si ruky na prsiach. Že ja som mu vôbec niečo hovorila!

„Teda, čo sa týka áut, tam sa mám dobre. Aj školy, aj rodiny, aj jedla, aj spánku, aj...“

Neubránim sa úsmevu. „Stále si neviem vybrať medzi modrými a zelenými obrúskami na vašu svadbu.“

Prevráti očami.

„Zelené by boli krajšie,“ zašepká a ja neveriacky zvísknem.

„Ale nejdem sa o tom baviť v jedálni!“ zahriakne ma pohľadom. Ja však nepotrebujem počuť nič viac a spokojne sa usmievam.

„A už si mu to povedal?“ nasledujem ho, aj keď vyjdeme z jedálne. Nemôžem si pomôcť, príliš som na tomto vzťahu drela a nesmiem si nechať ujsť ani jeden detail.

„Povedal som, že sa o tom nemienim baviť!“ vzdychne zúfalo.

„Ale už nie sme v jedálni!“ prosíkam. Ethan prudko zastane, takže do neho skoro narazím. Po tvári sa mu rozleje lišiacky úsmev.

„Poďme radšej prebrať inú príjemnú udalosť, ktorá sa koná za tri dni.“

Ou, nie. Jeho slová mi do žíl napumpujú obrovskú dávku stresu.

„Ako sa cítiš ty? Ako ti ide spievanie? Si pripravená? Nebojíš sa? Si už pobalená? Kto ťa tam zavedie? Si pripravená? Naozaj to chceš?“ namosúrene odujem pery a odstrčím ho od seba, aby vedel, že som nahnevaná. Zdá sa, že ho to absolútne netrápi. Ako je možné, že vedel presne, na čo myslím? A prečo to zneužil proti mne?!

Fľochnem po ňom pohľadom, keď vychádzam zo školy. Obdaruje ma širokým úsmevom a zamáva mi.

Kráčam si po chodníku smerom na zastávku a snažím sa potlačiť všetky tie dotieravé otázky, ktoré sa v mojej hlave zjavili len preto, aby ma zneistili. Jasné, že to chcem! A som pobalená? Áno! Vlastne nie...ale to nevadí, sakra!

Nastúpim do autobusu a vyťahujem si slúchadlá, pretože dúfam, že mi pomôžu upokojiť sa na ďalšiu bezvýznamnú jazdu. Pokoj mi však nie je dopriaty.

„Ahoj, Callie,“ v momente sa otočím a v duchu si povzdychnem, pričom sa mi v hlave ozve len jedna veta: Toto je fakt posledné, čo mi tu chýbalo.

„Ahoj,“ donútim sa do úsmevu, hoci uznávam, pohľad na jeho tvár nie je zas taký zlý. To len tie sprosté nápady, nulová zdvorilosť, prehnaná arogancia a nezáujem o vzdelávanie mu akosi kazí zovňajšok.

„Cody,“ podíde ku mne, „som Cody, ak si ma náhodou nepamätáš.“

„Pamätám,“ nechápavo sa na neho zahľadím.

„To je fajn,“ usmeje sa. Pohľadom začne skákať zo mňa na voľné sedadlo vedľa mňa.

„Sadni s-„ začnem, keď sa ozve aj on. „Môžem?“

Akonáhle si sadne, posuniem sa tak blízko k oknu, až do neho takmer vsiaknem. Periférnym videním ho však stále sledujem. Čo má za lubom? Ethan spomínal (teda nespomínal, ale došlo mi to), že boli takí šikovní a stihli vyskúšať nejaké drogy. Vtom mi to dôjde. Cody odo mňa chce peniaze, pretože vo mne vidí potenciálnu obeť, ktorá sa dá ľahko zmanipulovať.

Cody otvorí ústa, ale ja si šokovane kvôli môjmu zisteniu odkašlem a hneď som na nohách. Pretlačím sa cez neho a postavím sa pred východ.

„Stalo sa niečo?“ spýta sa ma zmätene.

Zatiaľ nie, ale mohlo...Našťastie som rafinovane predišla katastrofe. „Len mi prišlo trošku zle, je tu hrozne vydýchaný vzduch.“

Cody začne horlivo prikyvovať, že chápe. Ach, iste. Teraz si zvolil taktiku prikývnem na všetko, len aby mi dala peniaze na ďalšiu dávku. A veru, má trošku nedočkavé oči a nedokáže posedieť bez pohybu. 

„Nepoužívam tampóny,“ poviem, keď si všimnem, že čaká, čo poviem. Vyvalí na mňa oči a na lícach sa mu objavia malé červené fliačky. Musím zadržať smiech, ale zároveň cítim, že aj mne začína trošku horieť tvár. Tak asi nezvolil taktiku prikývnem na všetko, ale aspoň som si to overila.

Do konca cesty zaryto mlčím, hoci si veľmi dobre uvedomujem, že sa mu v hlave začali otáčať všetky koliečka a snaží sa moju vetu pochopiť.

Keď vychádzam von, ani sa s ním nerozlúčim, len čo najrýchlejšie utekám k autoškole. Aj teraz ma ovalí horúci vzduch a inštruktor Stein opäť sedí stratený v kresle s kávičkou v ruke. Všimne si ma a prejdeme všetkými tými spletitými chodbami ako z hororu.

Dnes už mi to ide lepšie, nepomýlim si volant s ručnou brzdou (no čo, to sa stáva, keď máte o tri dni najdôležitejšie vystúpenie v živote) a inštruktor povie, že som pripravená vyskúšať si to naplno. Samozrejme, mimo ulice. Zas taký motorový zázrak nie som.

A tak objavím krásy cúvania, zatáčania, dlhého státia, pričom sa snažím zistiť, prečo zase skapal motor, keď som mu vyslovene hovorila, že do ďalšej čiary to má vydržať a napomínania zo strany inštruktora, pretože to teplo nedokážem vydržať a musím sa jednou rukou ovievať, čo očividne nemôžem. Po dvoch úmorných hodinách, ak nie viac, zo mňa padajú kvapky potu a celá natešená vytrielim z auta.

Doma sa ihneď osprchujem a prezlečiem do nových vecí. Čaká ma ešte neskorá hodina spevu, ale mám pocit, že ju nezvládnem. To teplo, to horúce slnko zo mňa vycucalo všetku dobrú náladu a motiváciu. Ale nesmiem poľaviť, už len tri dni!

Na chodbe takmer zakopnem o bezprízorný kufor. Zrejme ho mama vytiahla, aby som sa už pomaly začala baliť. Nejaké veci si tam nahádžem, ale nezvládnem to, pretože keď si predstavím samu seba v týchto hrozných bodkovaných šatách pred prísnou porotou, nepoddajným publikom, modernými kamerami, ktoré zachytia každé zaváhanie... Odrazu mám chuť všetko zahodiť.

Našťastie v tej chvíli buchnú dvere a ja idem privítať mamu. Vyzerá rovnako unavene ako ja.

V krátkosti mi zhrnie, čo sa dialo v práci. Trkotajúce kolegyne, nefungujúca klimatizácia, príšerne malý osobný priestor - recept na hrozný deň.

„Inak, vďaka za ten kufor, asi by som naň zabudla,“ mama sa len pousmeje, čo je zvláštne, ale pravdepodobne je to tou únavou.

„A ty si dáš veci kde? Tvoj kufor som nevidela. Alebo nebudeš mať kufor?“

Mama si zhlboka povzdychne a otočí sa od čaju, ktorý práve dala lúhovať.

Smutne na mňa pozrie a ja nakloním hlavu. Nie, nie, nie! Stalo sa niečo zlé, čo mi pokazí celý výlet. Nepôjde so mnou? Zrušilo sa to? Nepôjdem vôbec?

„Prišiel nám veľký nedoplatok za elektrinu a ak ho chcem splatiť načas, musím si zobrať nejaké nadčasy. A to znamená, že s tebou nemôžem ísť.“

Nachvíľu zadržím dych, ale zopár sĺz sa predsa len vykotúľa.

„Mami, to nemôžeš. Ja tam bez teba nepôjdem, veď sa totálne zosypem, poznáš ma, aj teraz už je to dosť zlé...“ meliem bez rozmýšľania. „Čo keby som si zobrala brigádu? Nejako ti pomôžem! Alebo...a čo keď budeme pár dní bez elektriny? Veď to predsa nie je koniec sveta.“

Mama si ku mne prisadne a pohladí ma po ruke. Zašepká: „Nie je to len elektrina, zlatko.“