"Si v poriadku?" spýtala som sa ho asi po tretí raz. Asi pred dvoma minútami dostal správu a neprestal sa pozerať von oknom, jeho obočie zamračené ako jeho zelené oči skúmali okolie. Z hlavy som nemohla dostať jeho výraz, keď sa pozrel na telefón. Vyzeral akoby videl ducha. Zbledol a jeho plné pery sa sformovali do 'o'.
„Áno, áno... Ja iba...“ nechcela som aby sa správal, že to nič nie je aj keď to nemusí byť niečo dôležité. No aj tak sa nervózne pozeral po chodníkoch. Vedela som, že sa niečo deje.
„Prečo nič nepovieš? Viem, že sa niečo deje.“
„Sakra, Tiff! Kľud, dobre? Povedal som ti, že je všetko v poriadku asi tri krát po sebe.“
„Tak si mi tri krát po sebe klamal!“ ako som to vyslovila tak to vyznelo skôr ako otázka.
„Prečo si vždy myslíš, že ti klamem, huh? Prečo? A aj keby niečo nebolo v poriadku tak by som ti to nepovedal, lebo by si začala panikáriť a nepochopila to.“ vyštekol.
„Ha! Takže predo mnou niečo skrývaš?“ zalapala som po dychu v šoku. „Práve si to povedal!“ dodala som, keď som si všimla, že jeho tvár červenie. Čierne auto sa zastavilo pred mojim domom v tichom a modernom susedstve Cambridge-u.
„Znieš akoby ma problémy prenasledovali 24 hodín denne! Oh môj Bože, prečo si tak paranoidná?“ potiahol sa za kučery. Zavrčal tak hlasno, že prisahám, že to počuli aj susedia.
„Paranoidná? Ja nie som paranoidná, Harry Styles! Myslím, že by si reagoval rovnako ak by si bol unesený vrahom – ktorý je zároveň mojim budúcim- čo je hľadaný po celom svete pretože bol obvinený z vecí, ktoré nikdy nespáchal! Myslím, že by si reagoval rovnako ak by bola tvoja matka nájdená mŕtva, kým si ty pripútaný k posteli putami a reťazami, ktoré by ti nedovolili zatvoriť nohy napospas krásnemu -no tak nebezpečnému- mužovi!“ keď som dokončila tak som lapala po dychu a do líc sa mi okamžite nahrnula krv. Ľutovala som každé slovo, ktoré som povedala. Keď som nedostala žiadnu odpoveď od prekvapeného Harryho, tak som sa rozhodla ukľudniť svoje nervy a proste sa ho opýtať ako dospelá osoba, ktorá som.
„Kto je to?“
„Nik-“
„Myslíš si, že som kurva blbá? Nie som jedna z tých kuriev ktoré si zrejme mal predtým než som prišla do tvojho života. Mám mozog a mám oči. Kto je M.S.?“ reakcia ktorú som dostala bola- nemohla som ju ani popísať! Moment, keď meno anonymnej osoby opustilo moje pery som vedela, že som mu prezradila moc. Nemal vedieť, že o tom viem. Nemala som o tom vedieť. Jeho oči sa zamračili, jeho sánka sa napla a vedela som, že sa snaží čo najviac aby na mňa nekričal.
„Ako o tom vieš?“ povedal cez zatnuté zuby. Jeho dýchanie bolo ťažké a vedela som, že som ho stratila. Bol naozaj nahnevaný. Jeho žily na krku pulzovali a jeho hánky zbeleli, kvôli zovieraniu volantu v jeho rukách.
„Ja proste... ja-“
„Pozerala si si moje správy?“ nahnevane skríkol.
„Nie! Teda áno. Ale to-“
„Nezájem! Stále si sa pozrela do môjho súkromia! Myslel som si, že si môžeme veriť.“
„Veriť? Si teraz vážny? Neveríš mi natoľko aby si mi povedal, že čo sa deje, a ani mi nepovieš, že kto M.S. je! Kurva!“
„Pretože sa ťa snažím chrániť!“ nepočula som nič čo povedal. Bola som moc nahnevaná aby som teraz skončila s mojou rečou.
„A najlepšia časť? Rozmýšľala som, že kedy mi povieš o tvojom pláne niekoho zabiť!“ plakala som.
![I Hate/Love You? [5sos] by Caaser](https://img.wattpad.com/cover/59025990-80-k855189.jpg)
„N-nie, nie neplač! To je nefér! Nehraj sa na nevinnú, zranenú! Ty si tá ktorá si čítala správy s Michelom.“
„Michel? Kto to kurva je? Cítim sa akoby som ťa ani nepoznala, akoby si mi povedal v tej reštaurácií iba sračky!“
„Nikto o mne nevie viac než ty! Kurva, nemôžem ti povedať všetko! Chcem ťa ochrániť čo najviac, nechápeš to? To čo sa deje s Michelom nie je tvoja skurvená vec, tak sklapni a choď si zobrať tvoje veci do toho debilného domu!“ kričal.
„Myslíš, že nemôžem vedieť koho zabíjaš? Hovadina!“
„No, nemyslím , že by sa ti páčilo ak by som ti povedal, že ťa mám zabiť!“ akonáhle to povedal si prekryl ústa rukou. Sledoval ma a ja som plakal ešte viac. Moje trasúce sa ruky sa natiahli za pásom.
„Takže to je pravda? Mala som pocit, že som to ja ale nechcela som si to priznať. Myslela som si, že sa o mňa staráš! Nepribližuj sa kurva ku mne, ty skurvený bastard!“ rýchlo som vystúpila z jeho auta a rýchlo bežala cez dážď ku domu. Ignorovala som jeho prosenie a ospravedlňovanie, ktoré kričal z celých jeho pľúc tak aby prekričal dážď. Zobrala som do ruky kľúč -ten ktorý sme nechávali pod črepníkom pri dverách- aby som rýchlo odomkla a tak bola od neho čo najďalej. Keď som si myslela, že som v bezpečí a snažila sa zabuchnúť dvere, tak sa medzi ne vopchala noha, ktorá mi v tom bránila. „Nechaj ma!“ plakala som.
„Nikdy.“ zavrčal, vykopol dvere a ja som kvôli tomu spadla na zem. Zatvoril ich a zamkol ich. Čupol si vedľa mňa a utrel mi slzy. „Čo to robíš? Povedal som ti, že mi nikdy neujdeš a myslel som to vážne. Naozaj si myslíš, že ťa chcem zabiť? Si ,kurva, šialená? Keby si tie správy čítala poriadne, tak by si si všimla, že som povedal nie.“
„Prestaň mi klamať!“ vzlykla som a zakryla si tvár rukami. Odstránil ich o sekundu. Na jeho tvári bol smutný výraz.
„Zranil som ťa s tými dverami? Prepáč, baby.“ pritiahol si ma do tesného a teplého objatia.
„Mám plné zuby teba a tvojich nálad. Tvojich lží.“ plakala som a zovrela jeho tričko v pästiach. Nemyslela som to vážne, no stálo to za to. Hovorila som to aby si uvedomil ako ďaleko zašiel. Odrazu, zovrel moju bradu a jeho perami narazil do mojich. Až príliš skoro sa odtiahol a povedal slová, ktoré som chcela počuť odkedy som vybehla z auta.
„Prepáč, že som ti to nepovedal. Myslel som si, že bude ľahšie ťa ochraňovať keď to nebudeš vedieť... Nikdy by som ti však neklamal a už nebudem skrývať veci. Ľutujem to, prepáč, ja... verím ti a chcem aby si aj ty verila mne... ja...“ priložila som mu ukazovák na pery a tým ho umlčala. Usmial sa a tak som zbadala tie jamky v lícach, ktoré milujem. Obaja sme boli premoknutí a z našeho mokrého oblečenia kvapkala voda. Bolo to nepohodlné. Našťastie som sa mohla ísť hore prezliecť.
„V poriadku, ja... proste to už nerob.“ povedala som, utrela si slzy. Vstala som a poobzerala sa. Bála som sa, že čo sa mi stane ale túto konverzáciu som si nechala na doma.
„Čo. Je. Toto?“ Harry zamrmlal a ja som vedela, že taktiež vstal a obzerá sa po miestnosti plnej zabalených vecí. Gauč, dekorácie a stolček boli zabalené v plastickom materiále. Harry sa musel pozrieť von oknom aby potvrdil moje domienky. Dom bol na predaj. Bola som smutná, no nie tak ako by som mala byť. Myslím, začala som žiť s vedomím, že tento dom nikdy neuvidím. Tak som sa teda začala obzerať a brať si nejaké veci mojej mamy. Jej a moje rodinné fotky, jej obľúbené knihy a dokonca aj jej obľúbenú šatku, ktorú stále nosila, len aby som mohla vdychovať jej vôňu. Dala som ho do tašky s foto albumom mňa a otca, Harry ma kľudne následoval. Stále to bolo trápne kvôli našej hádke ale bola som si istá, že keď sa dostaneme domov, tak to bude úplne v poriadku. Akonáhle som vošla do mojej izby, tak som si povzdychla. Spomienky mi prebehli po mysli. Musela som si odkašľať len preto aby som nezačala plakať keď som sa pozerala na fotky- s Meredith a Markom od základnej po strednú školu- na mojom stolčeku vedľa postele. Izba bola prázdna keďže väčšina mojich vecí je stále na Harvarde. No aj tak tu bola posteľ a nejaké moje oblečenie, ktoré som si nemohla obliecť do školy, keďže nebolo 'profesionálne'. Teda, to bolo to čo povedala matka...
