Dvojí život

8. kapitola

,,Zachránil si ma." Snažila som sa posadiť. ,,Ďakujem ti!" Konečne sa mi vrátil zrak. Stále sme boli na tom divnom mieste. ,,Ako sa odtiaľto dostaneme?" Nechcem tu ostať. Pozrela som sa mu do očí. Mal ich tiež zelené ako Arei, ale vlasy mal čierne. Miestami sa mi zdalo, že mu oči svietia.

Usmial som sa na ňu. ,,Čo si mi to chcela povedať?" Dúfam, že pochopí, že sa pýtam na tú vetu čo mi chcela povedať keď mizla. ,,Potom ti poviem ako sa odtiaľto dostaneme, ale chcem sa trochu porozprávať. Teda, ak chceš aj ty." Pozrel som sa do jej krásnych modrých očí. Akoby žiarili. Dokonca som mal miestami pocit, že ma priťahujú k sebe.

,,Ehm...'' dúfala som, že zabudne. Teraz mu to už nepoviem. ,,Ja si nepamätám." Zatvárila som sa zmätene. ,,Môžeme sa porozprávať, ale prepáč, už neviem, čo som ti chcela povedať." Hádam to pochopí.

,,Nevadí. Hmm... povedz mi niečo o sebe. Prosím," povedal som nakoniec. Síce ma trochu mrzelo, že to zabudla, ale nemôže za to predsa.

,,Čo by si chcel o mne vedieť? Nie som nijak zaujímavá." Znova to robím. Niekto sa chce so mnou rozprávať a ja sa vykrúcam. Ok. Nepoznám ho. Ani neviem, ako sa sem dostal a ozaj, kde to vlastne sme?

,,Dobre tak... máš ešte nejaké otázky pred tým ako ťa odtiaľto dostanem?" postavil som sa a odvrátil zrak. Jasné, že mi o sebe nechce nič povedať. Veď som príšera. Som vrah. Všetci sa ma iba boja. Nikdy sa so mnou nikto nechce rozprávať. Veď načo by aj. S príšerou...

,,Počkaj!" och, nie! Keď som naposledy takto zakričala, niečo zlé sa stalo. Arei. Ten deň, spomenula som si na jeho slová a na facku. Chytila som si to líce. ,,Prepáč. Nie som veľmi spoločenská." Hlas sa mi upokojil. Prečo vždy, keď sa prvýkrát rozprávam s nejakým chalanom koktám a neskôr som už odvážnejšia?

Chytila sa za líce. Za to líce, kde som dal Arinelle facku. Čože? Niečo mi na tom nesedí. ,,Nevadí. V pohode," povedal som chladným hlasom a zamračene si ju prezeral. ,,Vieš, niekoho mi si mi pripomenula. Prečo si si chytila líce? Akoby som ťa mal udrieť," podišiel som k nej. Už som nebol prívetivý.

Nechápavo som sa na neho pozrela. Ouu, to som nemala robiť. Podišiel bližšie ku mne. ,,Ja... nemám dobré skúsenosti so stretnutí s chalanmi," priznala som. Arei nebol jediný, čo mi strelil facku. Vždy, keď som sa snažila nejakému chalanovi priblížiť, tak to nedopadlo dobre.

,,Ou, prepáč. Ja nie som ako ostatní." Aspoň nie teraz. Poškrábal som sa na zátylku. ,,Mňa sa nemusíš báť. Neublížim ti." Aspoň teraz by som ti neublížil.

,,Môžem vedieť jednu vec?" hlas sa mi trocha triasol. Nechápala som prečo? To jeho gesto. Tie jeho pohyby. Prečo mi pripomína Areia? Takto nerozmýšľaj! Upozornila som sa. Ten určite nemá tušenie, že existujú aj iné bytosti, než je človek.

,,Jasne." Začal som byť nervózny. Preglgol som. ,,Pýtaj sa," silene som sa usmial a jednou rukou si chytil tú druhú. Ani netuším prečo som zrazu zostal taký nervózny.

,,Ako si sa sem dostal?" okey najskôr jednu otázku a potom ďalšie. Chcel sa rozprávať, tak začneme. Možno sa dozviem niečo zaujímavé, kým sa mi vráti dostatok síl, aby som sa mohla aj zdvihnúť. Chcela som sa postaviť, ale stále som bola slabá.

Sadol som si k nej. Ako to vysvetliť. ,,Ja ani neviem. Keď sa sem niekto dostane a privolá ma, tak sa tu objavím a rozhodujem či si ten človek zaslúži pomôcť. Ale tentoraz som sa tu proste objavil." Nemôžem jej predsa povedať, že som pobozkal Arinellu a potom som sa tu ocitol.