Something

Chapter 1.

Strach.

To bola prvá emócia, ktorú som pociťovala pred nástupom na internát.

Sedela som v aute na zadnom sedadle a v hlave si stále dookola prehrávala, či som urobila správnu vec. Predsa len, mám síce už devätnásť a to je podľa môjho názoru najvýšší čas osamostatniť sa. No aj tak mám niekde v hĺbke srdca pochybnosti.
Mohla som si predsa vybrať školu, ktorá nie je na druhom konci krajiny.

"Veď si sa strašne tešila a nemohla dočkať momentu keď vypadneš z domu." znejú mi v hlave slová mojej mamy.

Tú to zobralo najviac. Nevedela sa stotožniť s faktom, že jej najmladšia dcéra odchádza tak veľmi ďaleko od domova. No nakoniec jej neostávalo nič iné len ma pustiť na školu, na ktorú chcem ísť už od svojich pätnástich. Zajtra totižto nastupujem do prvého semestra vysokej školy v Londýne. Na jednej strane sa teším, no na druhej sa bojím čo ma čaká.

"Zoey, už sme tu." vyruší ma z mojich myšlienok mamin hlas.

"Mmm." zamrmlem a snažím sa s mojim stŕpnutým telom vyjsť z auta.

Hneď ako vystúpim všimnem si veľa ludí asi tak v mojom veku a starších ako smerujú k niekoľko poschodovej budove. Ocino mi z kufra vyberie kufor, ktorý následne uchopím a kráčam k budove, v ktorej sa chystám tráviť najbližšie roky svojho života.

Vyjdem na tretie poschodie kde by sa mala nachádzať moja izba. No ešte pred tým ako sa ju snažím pohľadať ku mne kráča pani vrátnička.

"Ahoj Zoey. Rada ťa opäť vidím. Jaaj koľko je to," na chvíľu sa zamyslí „pätnásť rokov odvtedy čo som ťa naposledy videla. Vtedy si bola totiž ešte maličké bábätko takže si ma pravdepodobne nepamätáš." dodá s prívetivým úsmevom.

"Aj ja vás rada vidím teta." milo odpoviem a snažím sa zakryť to, že si túto na svoj vek dobre vyzerajúcu pani nepamätám.

"No poď. Ukážem ti izbu." povie a následne ma dovedie pred izbu s číslom 312.

Vojdem do priestrannej, slnečnej izby s dvomi jednolôžkovými postelami. Každá na jednej strane a medzi nimi väčší písací stôl. Nad každou postelou je polička a pri posteli skriňa. Na opačnej strane od dverí je veľké okno, ktoré sa mi už teraz páči. Napravo boli ďaľšie dvere, ktoré viedli pravdepodobne do kúpeľne. Vyberiem si posteľ bližšie k oknu a začnem vybaľovať.

"Tak ako? Spokojná s izbou?" spýta sa ma ocino. Ja na súhlas iba pokývem hlavou.

"My ideme ešte s maminou tuto ku Kate doriešiť posledné drobnosti. Ty sa povybaľuj a my potom prídeme." a s týmito slovami opustí už moju dočasnú izbu.

~

Vybalená už sedím na posteli. Nohy si zabáram do príjemne huňatého koberca a čakám na rodičov, ktorý sa ešte nevrátili od vychovávateľky. V tom sa s treskotom otvorili dvere. Vo dverách stálo pekné, štíhle dievča s svetlými kučeravými  vlasmi.

"Čauko" prehovorila ako prvá a uprela na mňa oceánovo modré oči.

"Ahoj" rozpačito som odpovedala kým si ma ona nechránene obzerala. Na chvíľu sa zamračila, no hneď jej pochmúrnu tvár nahradil veľký úsmev.

"Som Hailey. A ty si?" zatiahla a čakala na odpoveď.

"Zoey Hannah. Ale volaj ma Zoey."

Týmito slovami sa začala naša konverzácia. Zdá sa mi, že sme si celkom dobre sadli a budeme si rozumieť. Teda aspoň dúfam.

Hailey si išla ešte po zvyšnú bazožinu do auta keď v tom niekto zaklopal na dvere. Tým niekym boli moji rodičia, ktorí mi začali hovoriť o tom ako sa mám správať a podobne. Na všetko som prikyvovala až som si neuvedomila, že sa ma niečo pýtajú.