Fenrirove deti

Aguet

Natalie sa posadila a dala hovor na hlasný odposluch. Jenna zostala ležať pozerajúc do stropu. Bolo počuť odpľutie. ,,A ešte k tomu aj môj syn. Môj vlastný syn je zradca! Ty si si písal s jej kamarátkou a nepovedal mi to?! Si na ich strane! Nie si viac môj syn. Hanbím sa za teba, ty malý odporný zradca!" Plesnutie a následne pád. ,,Prosím, oni nie sú zlí, otec. To my ich lovíme a štveme ako zver!" Obraňoval sa vystrašený Sam. Jeho otec sa zasmial. ,,Takže si na ich strane!" Zvrieskol po ňom a po zvláštnom zvuku bolo počuť Samovo zúfalé vykríknutie. ,,Tak vrav! Čo o nich vieš?! Kde sú?!" Kričal pýtajúc sa. ,,Vrav, lebo sa inak nedožiješ ďalšieho rána!" Natalie vyplašene pozrela na Jennu. Tá stále hľadela do stropu s vypleštenými očami dokorán, predstavujúc si celú tú scénu. Rozhnevaného otca, po zemi sa zvíjajúceho Sama a okolo nich päťdesiat lovcov. Medzi nimi jej rodičov a sestru. Snažila sa nedať najavo, že sa o tú celú situáciu nejako zaujíma. Prečo by aj mala? Veď len lovec, ktorý ju pred pár týždňami chytil práve zabíja svojho syna kdesi v lese pár kilometrov od nich. Sú pri nich aj ďalší päťdesiati ozbrojenci s jej rodičmi na čele. Tak na čo sa starať? Prehltla na prázdno. ,,Netvár sa tak! Musíme mu pomôcť...Jenna oni ho zabijú!" Vravela prosebne. Jenna sa na ňu nahnevane otočila. Blbá! Povedala to nahlas! V mobile bolo počuť kroky. 

,,Ahá, takže ty s ňou práve voláš, hm? Tak to sa pozrime, kto je tam?" Spýtal sa. Natalie na ňu vystrašene pozrela. Jenna na ňu zase nahnevane. ,,Tak čo? Je tam niekto alebo ho môžem rovno odbachnúť? Aj tak mi nič nepovie!" Skríkol do telefónu a bolo počuť zvuk odblokovania a nabíjania pištole. Natalie by asi najradšej vyleteli oči z jamiek. Hneď schmatla mobil. ,,Nie! Počkajte! Nezabíjajte ho!" Vykrikovala do mobilu. Jenna sebou trhla do sedu. Cekne im ešte slovo a zabije ju! Hlupaňa! Hneď mu naletela! Samov otec sa zasmial. ,,Počuli ste to? Vraj ho nemám zabiť!" Vykríkol a smial sa ďalej. Natalie si nervózne hrýzla spodnú peru, až kým Jenne neudrel do nosa kovový pach krvi. Pravdepodobne sa jej práve rozšírili zreničky. Natalie sa na ňu pozrela ešte vydesenejšie. ,,Dobre moja malá. Povedz mi, čo si? Si vlkolak rovnako, ako tvoja kamarátka alebo niečo iné? Máš toho na výber celkom veľa: Upír, volper, šakal , kojot, morská panna, kúzelný jednorožec?" Pýtal sa. Jenna spražila Natalie pohľadom. ,,J-ja..." Začala ale nedopovedala. Jenna po nej skočila ako vlk na krk lane. Pri tom pohybe prevrátila sedačku aj s Natalie. Vytrhla jej z ruky mobil. ,,Ty negramotný imbecil, máš pocit, že ti tu teraz budeme vykecávať čo sme, kde sme a ako nás môžeš zabiť? To si dobre sprostý lovec...a ja že keď si starší máš viac rozumu, tak nič no. Dobre, teraz ma pekne krásne počúvaj a ak ma nemáš, tak ma daj na hlasný odposluch, nech topočujú aj všetci ostatní negramotní imbecili okolo teba!" Zrevala do telefónu. Chvíľu bolo ticho. ,,Máš, čo si chcela, zlatko." Ozvalo sa po chvíli. ,,Drž papuľu a počúvaj ma. Necháš toho tvojho malého imbecila ísť k jazeru na severe. Tam ho necháš a vypadneš z lesa skôr, ako ťa vlastnoručne roztrhám na kusy tak, že ťa ani ten malý imbecil nespozná!" Kričala po ňom. Zdalo sa jej, že slovo "imbecil", bude jej nové obľúbené slovíčko na ľudí, ktorých neznášala. Zase zostalo ticho. ,,No, miláčik, vieš takto to nefunguje. Ja totižto neberiem plané vyhrážky na vedomie. To by sme sa museli stretnúť. Takže, ak chceš aby žil, príď si poňho. Stretneme sa na východ od toho jazera, čo si spomínala. Budeme ťa čakať. Mimochodom, niekto tu je tiež s nami, ale to si nechajme na neskôr, ako prekvapenie. A nezabudni prísť aj s ostatnými. Mali by sme tu všetkých pokope." A zvesil to. 

Jenna si sama pre seba zavrčala. Ten imbecil ju vytáča a ukracuje o roky žitia! Natalie sa už stihla pozviechať z toho pádu. Spadla totiž priamo na bradu. Teraz mala nohy skrčené pod sebou a so strachom v očiach hľadela na Jennu. ,,Výborne, vieš čo si práve spôsobila?" Spýtala sa jej Jenna. Bola vytočená. Nenávidela takýchto ľudí. ,,P-prepáč?" Spýtala sa ešte aj. Ona sa naozaj pýta? ,,Ideme!"Zavelila Jenna a podávala jej ruku. ,,Alebo tu chceš zostať?" Prijala ju a postavila sa. ,,V pohode?" Spýtala sa Jenna o niečo prívetivejšie. Natalie prikývla. ,,Až na to, že môjho kamaráta chce zabiť jeho vlastný otec s ďalšimi päťdesiatimi ozbrojenými lovcami a my mu ideme naproti. Je to samovražda, vieš ty o tom, však?" Spýtala sa Natalie. ,,Hej, čo už. Ale vidím, že ti na ňom záleží, tak ho predsa nenecháme v štichu, nie? A inak, raz som už zomrela, takže to teoreticky znamená, že mám ešte tých osem životov. Či u psov to neplatí?" Spýtala sa Jenna s úškrnom. ,,Myslím, že nie a ty nie si pes. Si vlk- nosíš v sebe vlčie gény. Nezabúdaj, že si dcéra mýtického Boha." Vravela Natalie. ,,Neboj, z toho sa zas tak ľahko nedostanem." Odpovedala jej a spolu vyšli von. ,,Mali by sme ostatným dať vedieť, kam ideme, čo ak sa niečo pokazí. Máš vôbec nejaký plán?" Spýtala sa s obavami Natalie. ,,Nie, neboj sa, nič sa nepokazí." Ukľudňovala ju, hoci sama kľudná vôbec nebola. Nebude ale vystavovať riziku ostatných. 

Natalie sa ihneď bez slova premenila. Spolu vbehli do tmavého a tichého lesa. Natalie bola kompas a Jenna ju len sledovala pri behu. Znova sa cítila voľne. Nohy ju mohli niesť ďalších niekoľko desiatok kilometrov. Boli silné a pružné. A jej telo mladé. Mohla si robiť čokoľvek. Po chvíli behu jej už z úst nevychádzala ani para, lebo vzduch bol taký chladný, že sa nezohrial ani v jej pľúcach. Sneh jej vŕzgal pod nohami a vyletúval za ňou pri tej rýchlosti. Natalie zazrela len len tak, pretože bola v tme priam neviditeľná. Len keď sa konáre trochu rozostúpili a pustili mesiacom ožiarenú oblohu k sebe, ju bolo vidno. Jenna sa zhlboka nadýchla nosom. Áno, idú dobrým smerom. Za pár minút sú na mieste. A skutočne to tak bolo. Natalie sa zniesla na jeden konár trochu ďalej, od celej tlupy ľudí, tak aby na nich lovci nevideli, ale zároveň mali dobrý výhľad na to, čo sa tam deje. Sam ležal nehybne na zemi, skrútený do klbka. Jeho otec stál nad ním a o niečom debatil s iným lovcom. Jennu trochu prekvapilo, že Samov otec neposlal pár lovcov strážiť okolie. Predsalen išlo po nich šesť vlkov a jeden malý polovlk. Skryla sa za husté kríky. Natalie prišla k nej. 

,,Čo teraz?" Spýtala sa jej šeptom. ,,Ja odpútam ich pozornosť a ty sa zatiaľ postaráš o svojho imbecila." Odpovedala Jenna. Natalie na ňu škaredo zazrela. ,,Nevidím ich tam." Povedala po chvíli. Natalie nič neodpovedala. ,,Možno tu dnes nie sú." Hádala. Takže vedela, že myslí rodičov. ,,Ale koho potom myslel tým prekvapením?" Nechápala Jenna. ,,Je len jedna možnosť ako to zistiť." Mala pravdu. Bola tu len jedna možnosť. Vkráčať medzi lovcov a zaujať ich pozornosť. ,,Keď toho imbecila odtiaľ dostaneme, asi ho zmlátim ešte viac ako jeho otec." Poznamenala Jenna. ,,Prestaň mu tak hovoriť." Napomenula ju Natalie. Jenna po nej švihla pohľadom, nech je ticho, lebo si za to môže sám a ďalej sledovala situáciu. ,,Choď." Nakázala Jenna Natalie. Tá sa zmenila na havrana a ticho, ako sova sa vzniesla naspäť k nebu, až zosadla na konár. Začína sa zábava. Usmiala sa Jenna sama pre seba. Postavila sa a prešla cez kríky. Rovno do náruče svojich nepriateľov. Rovno do obkľúčenia. Rovno do pasce. Rovno medzi lovcov.