Paper hearts (SK)

dvadsiata piata - strhnúť ľudí ako náplasť

CHERELLE
~13.1.~

„Naozaj si nemyslím, že je to dobrý nápad," tvrdil, no ja som vynaložila všetku silu na to, aby som ho ťahala za rukáv ďalej.

„Nekecaj," zavolala som cez plece so smiechom.

„Hej, nie, naozaj," povedal, chytil ma za ruku a pevne ma tým zastavil. „Na takýchto akciách niekedy nedopadnem úplne dobre."

„Čo tým myslíš?" spýtala som sa, aj keď odpoveď bola takmer jasná.

„Nemám takú dobrú mieru," priznal Jayden. „Keď si už dám, tak sa zastavím asi ťažko."

„Tak si nedáš," navrhla som a snažila sa ho potlačiť dopredu, no stále stál ako skala.

„To tiež nejde," vysvetlil mi. „Pijem, aby sa mi ľudia zdali zaujímavejší, aspoň na chvíľu. Žabky, ktoré sa chodia po piatkových nociach ožierať, ma ako ľudia naozaj nelákajú. Keď si nedám, budem sedieť v kúte a nudiť sa. To by som si už radšej fakt išiel pospať."

„Netvrď mi, že si po takýchto zábavach nebahal s kamarátmi každý týždeň," ukazovákom som so štuchla pod rebrá.

„To som nepovedal," bránil sa. „Ale moji kamaráti boli po prvé  - dosť zaujímaví na to, aby som odhadol mieru, a po druhé – dosť silní na to, aby ma v najhoršom prípade odniesli domov. Ty by si ma ani neudržala vzpriameného, nie to ma niekam odvliekla."

„Ja nie som dosť zaujímavá na to, aby si odhadol mieru?" zdvihla som obočie, aj keď som vedela, že to tak nemyslel.

„Tak som to nemyslel," takmer sa zhrozil, že som si niečo také vôbec pomyslela. „V poslednom čase sa... nie je mi až tak... To je jedno. Keď tam dnes pôjdem, skončím zle, viem to. Preto by som sa radšej dnes tomu vyhol."

„Jayden, prosím," vzdychla som. „Sľúbila som kamarátom, že tam prídem, už som s nimi dlho nebola, ale bojím sa tam ísť bez niekoho. Marcy dnes išla so svojím bratrancom na nejaký zápas, povedala som, že prídem, ale sama sa tam neodvážim ani za živý svet."

„Čo máš nebezpečných kamarátov?" vzdychol porazenecky. Už som vedela, že ma nenechá ísť samú.

Neodpovedala som mu. „Som si takmer istá, že v opitosti nerobíš až také blbosti. Neviem si ťa predstaviť tancovať na stole."

„To som rád," usmial sa potmehúdsky. „Nie je to úplne pohľad, čo poteší oko. Ale to nie je blbosť. Skôr mi vadí... nikdy si neviem na nič spomenúť. Alebo takmer nanič. Nerozumiem, prečo by som mal z života strácať takýmto spôsobom ďalšie dni."

„Dnes sa nestane nič, čo by bolo také potrebné si zapamätať," ubezpečovala som ho a začala stúpať po schodíkoch do podzemia. „Okrem toho - dnes hrajú len devädesiate roky. Bude sa ti to páčiť."

Keď som povedala devädesiate roky, tak sa už úplne ukľudnil. Predbehol ma a vyhadzovačom ukázal doklady.

Alf bol veľký podzemný klub pri Franzovým námestím. Vždy som rozmýšľala, ako sa pod také malé námestie mestí taká priestorná spleť boxov a barových pultov a dvoch parketov – jedného väčšieho a druhého menšieho a hracích automatov.

Nechodievala som sem často, ani rada, pretože naozaj drvivú väčšinu celej družiny, ktorá sa tu schádzala, som poznala.

Rozhliadla som sa po mierne zadymenej miestnosti. V mase ľudí som iba na prvý pohľad spoznala päť ľudí, ani s jedným sa mi ale nechcelo nejako rozprávať. Zahliadla som napríklad aj Davea s Marcusom. S nimi som nechcela zdieľať ani len očný kontakt.