Lie (Zayn Malik)

14. časť- BLBÁ VLASTNOSŤ?

„Cŕŕŕ,“ rozozvučal sa po miestnosti môj mobil. Sakra! Kto ma môže teraz otravovať?! Prečo teraz?! V tom najlepšom! Aaaah, zbláznim sa! „prepáč,“ nafučal som sa a vzal som do rúk mobil.

„Sakra! Horan! Čo chceš?!“ kričal som do mobilu. „o chvíľu je pol noc! Nehrabe ti?!“

„Prepáč, kámo, ja len.. Paul nám pred chvíľou volal a že si máme poriadne rozmyslieť, kedy chceme začať koncertovať. Máme sa rozhodnúť hneď, lebo že už to chcú všetci vedieť, preto nám volal o tejto hodine! Tak, aký je tvoj názor?“

„Bože,“ pretrel som si tvár, „kedy chcete vy?“

„My sme sa zhodli na 13-teho, presne o dva týždne, no, tvoj názor?“ súril ma.

„Fajn! Môže byť! Sakra, už ma nechaj spať, čau!“ vypol som hovor a mobil som položil na stolík a povzdychol som si. „dobrú noc,“ ľahol som si a otočil som sa na pravú stranu, chrbtom ku Kiley a s hnevom som sa snažil zaspať.

-Kileyn pohľad-

„Dobrú noc,“ akože ozaj?! Toto mi teraz povedal? Mala som toľko chutí dnes posunúť náš vzťah o niečo vyššie a niekto z chalanov mu zavolá a on sa urazí?! Preboha!

„To nemyslíš vážne!“ zvýšila som hlas a zastokla som si pramene vlasov za obe uši. Ignoroval ma. „počuješ?!“ otočila som ho k sebe a on sa v stotine posadil a začal rozhadzovať rukami.

„Sakra, myslím, dobrú noc!“ ziapal po mne. Tak nechutne.

„Fajn,“ vzala som si do rúk svoje odhodené pyžamové tričko a obliekla som si ho. „dobrú noc!“ tiež som na neho zhučala a silno som tresla s dverami a odišla som do hosťovskej izby. Nebudem spať vedľa neho! Dnes nie! Pripravila som si posteľ na spanie a vošla som pod perinu.

„Mobil!“ s hnevom som sa vrátila späť do našej spálne a vzala som si mobil, ktorý bol položený na skrinke. Nič nepovedal, ani sa na mňa nepozrel. Však ty uvidíš! Vrátila som sa späť do hosťovskej a skontrolovala som čas a potom som pomaly zaspávala..

~~~

8:07, tak málo hodín a ja som sa musela o tejto hodine zobudiť! Zobudila som sa na silné búchanie kvapiek dažďa na strešné okno. Typické pre Londýn. Dážď. Pristúpila som ku oknu a sledovala som, ako kvapky rýchlo dopadajú na zem a odtiaľ sa jemne odrazia a znova poputujú na zem, kde tvoria mláčky. Popozerala som sa po izbe! Až teraz som si uvedomila, že som nespala v našej spoločnej izbe, ale spím v izbe, ktorá je na konci chodby, určená pre hosťov. Čo sa včera stalo? Kiley, spomeň si! Spomeň si! Napomínala som sa. Aha, už viem. Zayn bol zas arogantný a najhoršie bolo, že obaja sme chceli jedno, a on, pán dokonalý, niekto ho vyruší a on sa naštve. Prečo má túto vlastnosť?! Urobila som si cop a zišla som dolu, do kuchyne. Kiley, len ho ignoruj, ty sa nemáš za čo ospravedlňovať. Vzala som si tanierik, a z igelitového vrecúška som vytiahla dva croissanty. Urobila som si ešte ovocný čaj a sadla som si za stôl.

„Dobré ráno,“ vošiel po chvíli aj on do kuchyne. Pristúpil ku mne a chcel mi dať pusu, ale uhla som sa. Neriešil to, len mávol rukou a tiež si šiel naložiť croissanty. „Dobrú chuť.“ Zas som ho ignorovala. Kiley, dievča, zatiaľ ti to ide na jednotku! Chválila som sa.

„Dobrú chuť,“ zopakoval to s menším odporom v hlase a povedal to o niečo hlasnejšie. Odvrátila som zrak od neho a sledovala som kuchynským oknom ulicu. Ako som tam hľadela, jeho päsť, s ktorou silno buchol po stole, ma vyrušila. Nadskočila som a trochu som sa zľakla.

„Čo ti dáva dôvod, ignorovať ma?!“ zvýšil hlas. Nepočúvala som ho, len som si ďalej vychutnávala croissant. Tak vynikajúci je! vanilkový, tie mám najradšej. „odpovedaj!“ naozaj sú úžasné, mala by som tú pekáreň navštevovať pravidelne, dobrota!

„Sakra, odpovedaj mi! Nie som tu preto, aby som čakal hodiny na tvoju sprostú odpoveď! Hovor!“ tlak mu určite stúpol. Jeho tvár naberala tmavočervenú farbu a žila na krku mu navierala. V očiach mal veľký hnev, ale aj tak som sa ho nebála. Už nie. Pery stiahol do rovnej čiarky a bolo mu omnoho lepšie vidieť to jeho strnisko na brade.

„Takže moje odpovede sú ti sprosté, hej?!“ odsunula som od seba poloprázdny tanierik a narovnala som si ruky.

„Uhádla si!“

„Tvoja vlastnosť je tak odporná! Je mi z teba zle! Ty dobre vieš, čo sa včera stalo! Ty dobre vieš, prečo ignorujem ja teba, keďže ty, si bol včera taký istý!“ už aj ja som naberala tmavočervenú farbu. Tak silno kričať, bolí ma hrdlo a to je ešte len ráno.

„Dobre viem! A ak sa ti moja vlastnosť nepáči, tam sú dvere, čau!“ jednou rukou ukázal na dvere a druhou rukou si pchal do úst croissant.

„Ty ma vyháňaš z môjho domu?!“ nadvihla som pravé obočie a odstúpila som od stola.

„Mala si dosť času, cez noc, aby si sa unormálnila! Ja som to urobil, vstal som veselý, ale ty, s tvojou blbou vlastnosťou nasierania ľudí si ma zas vytočila!“ zúžil oči. Fakt nepremýšľa, čo práve vydal z úst. Au, to sakramentsky bolí. Moje srdce sa pomaly láme a rozsýpa sa na niekoľko kúskov.  Moje oči sú zrazu plné sĺz a nevidím dobre na neho, ani na nič. Vďaka sĺzám nevidím ani na moje špičky nôh. Chrbtom ruky som si ich ako tak zotrela, aby som videla na chodbu, a utekala som do izby. Prezliekla som sa a učesala som si vlasy a do tašky som nahádzala pár potrebných vecí, ako je napríklad mobil, peniaze, kľúče, náhradné oblečenie, kefu na vlasy a iné veci, a z druhej skrine som si vytiahla tenisky a utekala som dolu schodmi, rýchlo ku vchodovým dverám.

„Kam si myslíš, že ideš?!“ hučal po mne z kuchyne. Len som pokrútila hlavou a zotrela si ďalšie slzy smútku a sklamania a vyparila som sa z domu. Oh nie! Moja tupá hlava si nezapamätala, že treba dáždnik, ale ja sa tam už nevrátim! Nie! Nechcem! Nemám ani mikinu, len asi dve tričká, a to mi nijako nepomôže! Utekala som po chodníku, ktorý viedol k domu chalanov. Nikoho nikde nebolo, ulice Londýna boli prázdne. A vďaka tomu počasiu, môžem plakať, a nikto by nezistil, či sú to kvapky dažďa, alebo plač. Po chvíľke som stála pred domom chalanov a stlačila som zvonček. Nič, asi nepočuli. Znova som sa dotkla zvončeka a znova a znova. Nikto mi neotváral! To je ako naschvál a ja nemám ku komu ísť. S Joshom som pohádaná, ešte stále, a nepotrebujem ho, a kamarátky ani nemám. Ja som bývala taká samostatná, a aj keby, všetky sú na opačnej strane Londýna. Oh, kam mám teraz ísť?! Posadila som sa pod striešku, ktorú mali pred domom, ale aj tak na mňa pršalo. Schúlila som sa do klbka a snažila som sa aspoň trochu zahriať sa. Je mi zima, som samá na ulici, nemám kam ísť, čo by som si viac mohla želať?!

Hodiny ubiehali, dážď neprestával a ja som pomaly padala k zemi. Som podchladená, určite.

„Hej chalani, to je Kiley!“ počula som hlas, ktorý bol stále tichší a tichší. Niečo ešte hovorila, dotyčná osoba, ale nedokázala som počúvať. Cítila som niečie ruky na mojom tele, ktoré ma príjemne hriali. No, o chvíľu som už ani nevnímala, čo sa okolo mňa deje. Moje oči sa pomaly zatvárali, a z úst mi vyšiel malý obláčik pary, ktorý som vydýchla..

***

Čau! :D Tak vykúzlila som po pár dňoch ďalší diel, snáď sa potešíte! :D Teraz ani moc nemám čas na písanie, lebo kamarátka mi požičala knihu 50 Shades of Grey a nedokážem od toho odtrhnúť zrak :D Zbožňujem to :D No ale s5 k príbehu, trošku sa to zamotalo, čo? :D No Votes a Komentíky, a ďalšia časť bude čoskoro ^^ ,xx

P.S.: 1.diel Secret Love pridám niekedy cez týždeň, a rozmýšľam, že by som pridala prológ ešte k jednému príbehu, čo ma napadol a ten by som pridávala neskôr. :)