Manželská zmluva - Stasia

Jedna osobne je tyran, no dve spoločne sú katastrofa.

K večeru, keď sa všetci okrem Sebastiána spokojne rozprávali o blbostiach a hrali spoločenské hry sa videlo všetko opäť v poriadku, ale Stasia vedela, že to je  len ticho pred búrkou. Keď sa Sebastián vrátil, upozornil na seba odkašľaním a keď sa na neho pozreli, len nesmelo sa pousmial. 

"Ak dovolíte, potrebujem so Stasiou niečo prebrať." 

Nik v tom nevidel nič zlé ani nekalé a tak mu dovolili Stasiu si požičať. Spoločne vyšli na poschodie do izby, kde si Stasia hneď radšej sadla na stoličku pred toaletným stolíkom a čakala.

"Rozprával si sa s mojou matkou." skonštatuje a Sebastián prikývne a uškrnie sa.

"Podľa nej by sme hneď teraz mali skočiť do postele a spraviť potomka." príde mu to tak absurdné až je mu to smiešne. Stasia sa ale nesmeje. Povzdychne si a položí svoju hlavu do rúk. To ani nemôže byť matka! Keď Sebastián zbadá Stasiinu reakciu, hneď mu úškrn z tváre zmizne a podíde k nej pričom si pred ňu drepne. "Hej, hej, hej,..... to je v pohode. Ja ťa predsa do ničoho takého nútiť nebudem. Ani sa ťa nedotknem."

Stasia si odokryje tvár ale stále nemá odvahu pozrieť na neho. "Nejde o teba ale o ňu. čo presne ti povedala?"

"Niečo v tom zmysle, že máš nestálu povahu a že si veĺmi výbuśná. Následne mi začala núkať pár sušienok... čo je asi jedno a potom začala s deťmi."

Stasia prikývne, pretože tomu všetkému verí, predsa len hovorila o tom aj s ňou. "Vieš čo je na tom najhoršie? Že ona s tým neprestane."

Sebastián k nej vystrie ruky a chytí tie jej do svojich dlaní. "Ale ani my nie." pousmeje sa a pobozká ju na rúb oboch rúk. "A vraj s nami dnes večer povečeria matka Poppy."

Stasia to sama nechápe ale jej smútok trochu opadol a predsa len sa na Sebastiána pozrie. Je od neho milé ako sa ju snaží utešiť. "Tak v tom prípade by sme mali Poppy začať ľutovať. Spomenula mi, že jej matka je rovnaká ako tá moja." povzdychne si. "Zrejme to tu dnes ešte neutíchne."

Sebastián sa uškrnie. "Aspoň v tom nie si sama. Možno sa stretnete v pôrodnici." Zasmeje sa pričom si vyslúži od Stasie úder do pleca. "Nie, prepáč."

"Zdá sa ti to vtipné?"

"Samozrejme. Tebe snáď nie? Veď je to všetko absurdné! Netvár sa preto tak skleslo." 

Stasia na neho na moment prižmúri oči a potom si vymámi svoje ruky z jeho dlaní. "To nedokážeš pochopiť."

"Dobre." prikývne jej radšej súhlasne. "Už som ticho."

"Ja len....." nevie ako by to mala povedať a preto sa rozhodne pre spôsob rýchlo a priamo. "Keď to mám povedať v skratke, jednoducho som sa nikdy necítila na to byť matkou a zrejme sa ani cítiť dlho nebudem."

"Stasia." Sebastián sa k nej trochu priblíži a donúti ju pozrieť na neho. "Ja ťa nikdy do ničoho nútiť nebudem. Sľubujem." 

Stasia sa pozerá na jeho milú tvár a skúma ju z každej strany. "Takže by sme mali prediskutovať tvoje správanie včera večer."

Sebastián sa rázom zatvári ako najväčší anjelik pod slnkom. "Z bozkov predsa neotehotnieš, Stasia." Jeho tvár je celkom vážna ale v oči sa smejú.

Stasia sa zhlboka nadýchne. "Takže s tým nemieniš prestať?"

Sebastián pokrúti hlavou. "Neprestanem." šepne a priblíži sa k jej tvári. "Pokiaľ nebudem cítiť, že sa ti to nepáči. Vtedy prestanem."

Stasia sa na stoličke oprie a radšej sa aj s prečístením hrdla prisunie k toaletnému stolíku a rozpustí drdol.  "A ako zistíš, že sa mi to nepáči?" Vlasy už sú našťastie suché a preto zoberie kefu a začne si ich rozčesávať. Hľadí pri tom na seba do zrkadla a všimne si, že jej vlasy ostali mierne zvlnené. No ďalšie čo si všimne je Sebastián, ktorý sa oprel rukami o operadlá stoličky po jej stranách a jeho tvár mala hneď vedľa tej svojej. Tiež sa na ňu do zrkadla pozeral a Stasia si vlasy česala čoraz pomalšie.