Sunflower

Semienko slnečnice č. 20

"Chcem hovoriť s Kennethom."

"Aj tebe ahoj, Astrya." vďaka oci.

"Je tu? Alebo nie?"

"Tu som." vyšiel spoza otca. Ťažko v žalúdku sa ešte viac rozšírilo. Rovno do celého tela.

"Myslím, že by sme sa mali porozprávať." už nie som tak odvážna, ako som chcela byť. Adrenalin z môjho tela sa vyparil, tak rýchlo ako mi bilo srdce.

"Veľmi rád." pousmial sa. Na jeho tvári boli jasné známky únavy. Bol strhaný, mal asi trojdňové strnisko. Keby si riadne pamätám naše prvé, po niekoľkých rokoch, stretnutie. Povedala by som, že ešte stále má na sebe to isté tričko.

"Astrya, ideš do vnútra?" otcovi som neodpovedala, iba vošla. Snažím sa nájsť čo najviac odvahy, chuti sa s ním rozprávať. Ale moja odvaha mi už dávno zamáva z prahu dverí, nejde so mnou. Necháva ma v tom samú, mrcha jedna.

Kráčala som rovno do svojej izby. Akoby ma mohla pred týmto ochrániť. Kenneth šiel rovno za mnou. Cítila som to.

Moja posteľ nebola ustlaná, ako zvykne. Povzdvihla som obočie a otočila sa na Kennetha.

"Ja, áno spal som tu. Prepáč." len som si povzdychla a usadila sa na kraj postele.

"Hovor, prečo si ma opustil?"

"Nechcel som. To posledné čo som chcel spraviť, bolo ti ublížiť, ver mi." uchechtla som sa, sarkasticky úprimne. Tak ako to býva vo filmoch, keď dievčence neveria. To čo povedal bola hlúposť, isto keď odchádzal nemyslel na mňa. Vyzvala som ho, aby pokračoval.

"Naozaj som ťa nechcel opustiť. Ale keď som zistil, že môj otec nie je môj otec. Nemohol som tu ostať. Musíš ma chápať, Astrya! Nechcel som ťa opustiť, bola si to najviac čo som mal. S tou detskou tváričkou, s radosťou v očiach. Miloval som ťa tak, ako ťa len starší brat milovať môže." počkať, čože?

"Ako to, že tvoj otec nie je tvoj otec?"

"Nemáme rovnakých otcov. Tvoj otec sedí teraz, dole v obývačke na gauči. Neskutočne ťa miluje. Môj otec je niekto úplne iný."

"Ako si to zistil?" neverím, že som mohla byť tak sebecká. Nemohol mať ja neviem. Problém s alkoholom?

"Rodný list. Jediné čo ma ako hlúpe decko napadlo bolo újsť. Hľadal som svojho otca, nebol som na tom sám. Išiel so mnou aj Roy, kamarát. Mal v tom meste tetu, bývali sme pri nej. Našiel som ho, nevedel o mne. Sakra, tak skvelý chlap to je. Bol som veľmi nahnevaný na mamu, že mi to nepovedala skôr. Nechcel som ju vidieť, nechcel som sa vrátiť. Ale neustále som na teba myslel. A keď mi volal Will, že ako je na tom matka. Kurva. Myslím, že takú bolesť som ešte necítil."

"Vrátil si sa, kvôli mame? Prišiel si sa rozlúčiť, a vrátiš sa späť?" vrhol na m prekvapený pohľad. Zmenil sa na dosť nahnevaný, vytočený.

"Toto si o mne myslíš?! Že som prišiel len na jej pohreb? Nie je to pravda. Som tu pre teba, pre Willa, môj otec to chápe. Nechcem už od teba odísť, nie tak skoro. Tak prosím, Astrya. Dovoľ mi ťa opäť spoznať, stihol som si všimnúť, že z teba vyrástla žena. Silná žena, ale ja vidím tvoje detstvo v očiach, ten strach." neodpovedala som mu, neviem čo. Nemám slov, jediné čo viem, je, že keď sa život serie, tak poriadne.

Natisla som sa mu do objatia. Užívala si vôňu, ktorá ma vrátila pár rokov späť. Zacítila som skutočný pocit bezpečia. A zrazu, všetok hnev na neho odišiel. Uľavilo sa mi. Moje srdce už neškrípalo.

Skôr začínalo hrdzavieť, jedna časť sa ukľudnila. Doslova prosím, nech zhrdzavie. Aby ostalo všetko v stereotype, ľahkosti.

Čo hovoríte na Kennethov útek? Myslíte, že Roy bude hrať nejakú rolu ešte ďalej?