Popros!

Čas k výmene...

Ráno bolo rušné. Jayl si ani neuvedomil fakt, ako neskoro išli včera do postele, kým nebolo nutné vstávať. Celé jeho telo bolo ochablé, akoby sa spoločne s mysľou spikli proti všetkému, čo mal dnes na práci. Pri pohľade na jeho patróna, ktorý bol už plne pripravený do práce ho zaplavila ďalšia dávka nechuti. Tak sa mu nechce...tak veľmi...možno by bol schopný predstierať, že sa necíti dobre...možno by to šlo.

V momente ako sa však pokúsil o posadenie, došlo mu, že nič predstierať ani netreba. Samozrejme...predsa len ho Ian ošukal dva krát v dosť krátkom čase a ani raz to nebolo šetrné či nebodaj jemné. Bolo hlúpe navrávať si, že sa bude schopný hýbať, akoby sa nič nebolo stalo.

,,Povedz, že dnes ostávame doma.'' zamrmlal nespokojne stále v posteli.

,,Bohužiaľ nie.'' zasmial sa Ian jemne, hoci ani jemu sa veľmi nechcelo, ,,prichystaj sa, kým sa vrátim, buď už oblečený.'' dodal. Stratiac sa za dverami, viac nedbal na názor svojho zverenca, ktorému prišla táto požiadavka nanajvýš nesplniteľná.

Ian totiž nemal momentálne čas venovať sa nepohodliu jeho masochistu. Potreboval totiž čo najskôr doriešiť záležitosť s Patrikom, Ronom a Stefanom, pričom ešte nemal úplne domyslené ani jedno z toho. Napriek tomu kráčal ku miestu, kde svoju obeť na noc zanechal, ráznym krokom.

Nebol si dokonca ani istý, či ešte žije a hoci ho to nezaujímalo, malá časť jeho racionálneho ja mu našepkávala, žeby ho mal skôr nechať pri živote. Predsa len, čo ak Patrik prijme fakt, že o jeho pláne podá informácie? Čo ak už dokonca vymyslel proti plán, niečo, čím sa už nebude môcť vyhrážať? Bolo proste dobre mať nejakú páku, v podobe osoby, vediacej niečo o Prachových aktivitách a zároveň slúžiacej, ako súčasť ich momentálnej dohody...ktorú pôvodne ani dodržať nechcel.

Keď napokon vošiel do prvých dverí mučiarne, už pri chôdzi k tým druhým sa mu zazdalo, že je tam až priveľké ticho. Zabilo ho to...určite ho to zabilo...nie každý vydrží toľko bolesti po toľkú dobu...navyše sadista asi ťažko. S povzdychom vošiel do druhých dverí, kde už so zmierením uprel zrak na Rona.

Ten s hlavou sklonenou nadol a spotom po celom tele, sa neprestajne triasol pod vplyvom neustále prúdiacej elektriny. Už nekričal, nemal ako...hlas mu musel už dávno dôjsť. Avšak žil...tiché chrapčanie tomu nasvedčovalo.

Ron ani nezaregistroval príchod svojho mučiteľa, nedokázal sa sústrediť na nič. Počas noci sa snažil premiestniť vo svojej hlave na miesto, v ktorom by bol schopný od nepretržitej bolesti ujsť. Avšak nič nepomáhalo, nedokázal omdlieť, elektrina ho akoby stále udržiavala plne pri vedomí, v tej istej, nemeniacej sa agónii ako na začiatku.

Z konečníku mu vytekala krv pod náporom prúdu a pohybov vibrátoru, oblasti zápästí mal skoro úplne uškvarené pod silnou koncentráciou napätia v oblasti pút. Jeho penis, ktorému zabraňovala v hocakej zmene polohy železná trubička, vodiaca mu doňho taktiež elektrinu, bol v mieste zasunú podobne krvavý ako jeho zadoček.

Ak by dokázal udržať myšlienky v celku alebo prehovoriť, bol by povedal, že chce umrieť. To boli totiž jediné priania, ktoré mu počas noci behali hlavou. Všetko prvotné vzrušenie z pohľadu na nadržaného Jayla sa vyparilo a už mu ani táto spomienka nedokázala pomôcť k odizolovaniu mysle od bolesti. Bol proste odsúdený odsedieť si, nevediac akú dlhú dobu na tomto žeravom tróne s železom v zadku aj penise.

Ian pomaly podišiel ku zariadeniu, ovládajúcemu elektrinu, prúdiacu do Ronovho tela. Vypnúc zbytočné míňanie prúdu, spozoroval ako sa telo muža stále neprestáva triasť. Bolo to jednak doznievajúcimi účinkami, ktoré nedovoľovali Ronovi vydýchnuť, jednak neustupujúcou bolesťou, ktorá nemala prejsť ešte riadne dlho...jeho nervy boli rozhádzané, jeho myseľ nevedela, na čo sa sústrediť, z úst mu tiekli sliny, z očí slzy, po tele pot a z mnohých častí tela krv. Napriek tomu ho Ian neľutoval...zaslúžil si to, ubližoval jeho zverencovi, mal niečo, čo on ešte nezískal a ešte si aj robil nároky...zaslúži si to.