In his arms //OPRAVA//

Part: 3 (Bella)

Raňajky boli u mňa vždy to jedlo, ktoré som nikdy nevynechala. Avšak dnes som urobila výnimku. Nemala som ani najmenšiu chuť jesť. Bola som vystresovaná z toho, že dnes je ten deň, kedy ja musím zložiť svoj sľub.

„Zlatko máš už pripravený ten sľub?" Vtrhla mi do izby natešená Mona. Fakt nechápem načo sa tak teší. Veď je to podvrh. Vedia to všetci v tomto veľkom dome. Ale aj tak sa tvária, ako keby išlo o niečo ‚wow'. Nechápem to.

Namiesto odpovede som jej do ruky strčila zdrap papiera, na ktorom bol snáď ten najprepracovanejší sľub. Menila som ho snáď stokrát a aj tak som s ním nebola dostatočne spokojná. Už však ale nebol čas meniť to.

„Páni, keby som nevedela, že to je len hrane celé toto by som ti zožrala. Skvelé." Uznanlivo sa na mňa usmiala a mňa na moment zahrialo pri srdci. „Ak ti môžem poradiť daj si nejakú sukňu a blúzku. K tomu dáke lodičky a vlasy si rozpustí."

„Ako si sľub zvládla ty?"

„Mala som to zložitejšie, pretože Marcusova matka ma vôbec nemala rada. Niečo ako svadba bolo pre ňu neprípustne. Nechcela počuť ani len o tom, že obyčajné dievča by si vzalo, už v tom čase, tak vysoko postaveného muža. A tak to nechali na rozhodnutie zvyšku. Jeho matka od začiatku dúfala, že to neprejde. Lenže ostatní ma prijali a ona s tým nemohla nič robiť. No na našu svadbu ani neprišla. Vlastne ešte v ten deň prerušila kontakt so svojim synom a odišla." Rozprávala mi.

„Čo ak ma neprijmú?" Moje obavy boli podľa mňa na mieste.

„Neboj sa. Aj keby ťa neprijali, svadba bude." V jednej chvíli sa na mňa usmievala, no v druhej zhrozene pozerala na hodinky.

„Máš hodinu na prípravu. Potom vyrážame." Pohladila má po ruke a opustila moju izbu.

Do príprav som sa pustila okamžite, ako som ostala sama. Mňa samú prekvapilo, keď som to všetk stihla do pól hodiny. Keď som zbehla dole, Mona už stála pri dverách a čakala ma. Preto som sa len obula a spolu sme vyšli von.

Keď som nasadla do auta, akoby všetok stres dopadol dvojnásobne. Zrazu sa mi triasli ruky, ťažko sa mi dýchalo a príšerne som sa potila.

„Do nášho sídla Eric." Len matne som počula, ako Mona prikázala a my sme sa pohli. „Od zajtra bude Eric tvojim šoférom. Kamkoľvek budeš potrebovať ísť, on ťa bude voziť. V aute za tebou bude vždy jazdiť ochranka, ktorá bude na teba všade dohliadať. Ale tak diskrétne, ako keby tam ani neboli."

Keď sme zastavili pred draho vyzerajúcou vilou a ja som musela vystúpiť rozklepala som sa snáď ešte viac. Pomaly som teda vyšla dom a hádam ešte pomalšie som vyšla pár schodov k vchodovým dverám. Dvere sa pred nami sa zrazu otvorili a nás privítala slúžka.

„Už vás čakajú." Oboznámila nás a my sme sa pobrali do pracovne, ako mi už skôr bolo oznámené.

Mohutné, tmavé dvojkrídlové dvere nám otvorila ochranka ozbrojená od hlavy až po päty a my sme vstúpili dnu. Všimla som si dve voľné miesta, ku ktorým sme sa spolu s Monou pobrali. Boli to miesta pri zvyšku rodiny. Mona zaujala miesto vedľa Capa a ja vedľa Christiana.

„Prosím Bella predstúp pred nás." Vyzval ma Capo a ja som sa ako na povel postavila. Na znak svojej úcty som mu hneď pobozkala prsteň na jeho prstenníku a následne som sa usmiala na všetkých prítomných. Marcus povedal ešte pár slov a zvyšok už nechal na mňa. Teraz je to už len v mojich rukách. Musím čo najlepšie odprezentovať svoj sľub, aby všetci uverili.

„Na úvod chcem povedať len toľko, že ja si neberiem tohto mafiána." Keď som vážne prehovorila a všimla si tie nechápavé pohľady, mala som chuť smiať sa. No vzápätí som si všimla naštvaný pohľad Christiana a vedela som, že hneď musím pokračovať ďalej. „Ja Bella Garcia Warrner si beriem obyčajného Christiana, ktorého povolanie je len malý detail k jeho osobnosti. Sľubujem ti Christian svoju vernosť, poslušnosť a oddanosť. Budem pri tebe stáť v dobrom aj v zlom. Budem ťa podporovať vo všetkých rozhodnutia. Ale predovšetkým, ťa budem sprevádzať na našej spoločnej ceste životom. Budem ti opora v podobe manželky, frajerky, kamarátky. Budeš sa môcť o mňa oprieť vždy, keď nebudeš vládať kráčať ďalej, ja ťa ochotne podržím." Môj naoko hrdý úsmev odzbrojil takmer všetkých v miestnosti. Kútikom oka som registrovala ako si Marcus vydýchol od úľavy. Toto rozhodne nečakali.

„Je niekto proti tomu, aby sa títo dvaja ľudia vzali?" Autoritatívny hlas veľkého šéfa sa ozval miestnosťou a ja som čakala obrovskú vlnu protestu.

„Mám jeden dotaz." Ozvalo sa odniekiaľ. „Vraví, že si berie obyčajného chalana, ale ona by mala byť hrdá na to, že si berie mafiána." Arogancia bolo to, čo v jeho hlase prekypovalo.

„Áno mala. A aj som. S hrdosťou budem nosiť jeho priezvisko pyšná na to, kto môj manžel je. Avšak, keď sa na konci dňa zavrú dvere a my budeme sami doma, bude to len obyčajný chalan, ktorý má právo na oddych, relax a svoju manželku. Za dverami domu nebude mafián riešiaci problémy pretože túto identitu nechá tam von." Musela som argumentovať. Nechcela som im ukázať ako ľahko ma môžu zastrašiť. Pyšné pohľady Mony a Marcusa ma utvrdzujú v tom, že som to zvládla. Potom som si však všimla Christiana a ten jeho pohľad ma len utvrdil v tom, že som odpovedala správne. Bohužiaľ však len na malý moment. Akoby obratom mal opäť chladný a nekompromisný výraz.

Keď na mňa Marcus vytasil rodinný prsteň, s hrdosťou som mu podala ruku a nechala si ho nasadiť. Človek by si myslel, že aj napriek okolnostiam budem niečo takéto nenávidieť. Ale nie. Ja som človek, ktorý sa na všetko snaží pozerať pozitívne. A ani takáto udalosť nie je výnimkou.

„Už len jeden podpis a môžu prísť zásnuby." Vyhlásil Marcus, čím všetkú pozornosť opäť strhol na seba.

Pero, ktoré mi podávali, som roztrasenou rukou prevzala a podpísala sa nad svoje meno. Keď sa pri mne zrazu objavil Christian zľakla som sa, no v momente ako mi venoval nežný bozk na líčko, bolo to preč. Na znak mojej veľkej lásky som si s ním preplietla prsty a chrbát jeho ruky som pobozkala.

„Zvládla si to perfektne." Uznanie z Christianovej strany vo mne vyvolalo zmes pocitov, príjemných pocitov.

Chcela som mu odpovedať, avšak slová „máme problém", ktoré opustili ústa ochrankára ma opäť vydesili. V momente bolo všetkým jasné, že na nás niekto útočí. Asi aj to bol dôvod prečo každý chlap v miestnosti vytiahol a nabil svoju zbraň. Christian na tom nebol inak. Taktiež sa chystal vytiahnúť zbraň, lenže on bol zastavený. Zastavil ho vlastný otec.

„Zober Bellu a zmiznite odtiaľto. S tvojim bratom to tu zvládneme."

Christian na nič nečakal, chytil ma za ruku a začal ma ťahať mne neznámym smerom. Až pri pohľade na auta, ktoré sa predo mnou rozprestreli som si uvedomila, že sa nachádzame v garáži. Chris jedno auto odmkol a mňa doslova natlačil na miesto spolujazdca. Auto obišiel, nastúpil a vyštartoval von. Čo na tom, že ani len garážové dvere neotvoril.

„Čo bude s nimi, čo ostali v dome?" vystrašene som si uvedomila koľko ľudí v dome ostalo.

„Zvládnu to. Takéto akcie sú pomerne bežné. Vieš čo mi nejde ale do hlavy? Ako je možné, že dcéra jedného z najvplyvnejších mafiánov je v tejto oblasti tak neskúsená."

„Držali má od toho ďalej. Nikdy ma do ničoho netlačili a popravde ani ja sama som to nevyhľadávala. Rodičia chápali, že síce do tohto sveta spadám aj ja, ale nechcem s ním mať nič spoločné. Len som získala titul Princeznej. Aj to vďaka tomu, že otec je tak vplyvný." Priznala som bez okolkov.