DESPERATE

6. Strach

-Charlie-

S taškou prevesenou cez plece som pomaly zišiel po schodoch a neisto zastal vo dverách do kuchyne. Chvíľu som v tichosti pozoroval mamku, pripravujúcu moju desiatu, než som sa napokon prinútil vôjsť dnu a váhavo pozdravil: „Dobré ráno."

„Ach, tu si? Akurát som ťa šla zháňať." Otočila sa veselo a s úsmevom si ma celého prezrela.

Môj outfit dnes pravdepodobne nepôsobil rovnako žiarivo, ako zvyčajne. Obyčajná biela blúza zapravená v jednoduchej sukni rovnakej farby. Mamka však napriek tomu s istotou v hlase prehlásila:

„Vyzeráš úžasne."

V mojej mysli sa náhle objavili všetky tie znechutené pohľady, nútiac ma sťažka prehltnúť a uhnúť pohľadom. S menším úsmevom som takmer nečujne poďakoval a v duchu sa snažil nájsť tie správne slová.

„Rýchlo sa najedz. Musím sa ísť pripraviť do práce." Popohnala ma s úsmevom a vybrala sa preč.

Skôr než však stihla odísť, miestnosť preťal môj neistý hlas:

„Mami?"

„Áno, zlatko?" Otočila sa ihneď, na čo som prehltol guču tvoriacu sa v mojom hrdle a pocítil nutkanie sklopiť pohľad k zemi.

„Deje sa niečo?" Spýtala sa s nechápavým úsmevom a pokojom v očiach, ktorý ma napokon prinútil otvoriť ústa.

„J-ja-" rukou za chrbtom som stisol zápästie svojej druhej ruky, prinútiac sa pokračovať, „p-potreboval by som nejaké peniaze."

Ostýchavo som skusol svoju spodnú peru a sledoval ako sa jej pohľad po chvíli vyjasnil.

„Ach, to si mohol predsa rovno povedať." Zasmiala sa s ľahkosťou, ktorú som v tom momente cítiť nedokázal.

Môj žalúdok sa nepríjemne skrúcal a niekde v duchu som dúfal, že mi tie peniaze predsa len nedá.

„Už si minul tie čo som ti dala na začiatku mesiaca?" Vyzvedala s nemiznúcim pokojom v hlase.

Keby len vedela, že svoje peniaze som za posledný týždeň minul úplne všetky. Bolo vôbec „minul" to správne slovo?

Pomaly som prikývol a snažil sa tváriť rovnako pokojne. Bez váhania podišla k stoličke, na ktorej spočívala jej kabelka a z peňaženky vylovila zopár papieroviek.

Svoje trasúce sa prsty, som čo najpokojnejšie načiahol k jej ruke, keď sa náhle zarazila v pohybe a jej pohľad zvážnel. Moju myseľ zachvátila automaticky panika a strach z vedomia, že ma čosi prezradilo.

Pohľadom, ktorý sa mi zavŕtal priamo do duše, sa s viditeľnými obavami vážne spýtala:

„Charlie, nemáš nejaké problémy, však?"

Moje srdce sa náhle rýchlo rozbúchalo, až som mal pocit, že ho bolo skutočne počuť v celej kuchyni.

Mamkin mäkký úsmev, ktorý mi našepkával, že sa jej môžem s čímkoľvek zdôveriť, ma len viac znervóznil a podvedome i nepatrne zabolel.

Len čo som našiel odvahu opäť prehovoriť, potichu som vydýchol: „Nič sa nedeje."

Na tvári som sformoval menší nútený úsmev a napriek vlastnej nevôli zaklamal: „Len som si v poslednej dobe kupoval nejaké učebnice k blížiacim sa testom."

Napäté ticho napokon prerušil jej neistý hlas: „Ach, tak dobre."

„Ak by sa niečo dialo, povedal by si mi o tom, však?" Spýtala sa, snažiac sa úsmevom zakryť obavy vo svojich očiach.