Syn svojho otca

Tajomstvá

Julie:

Všetko to pekné, čo som kedy zažila mi vojna zničila.

Kráľ ma o všetko pripravil.

Všetky spomienky, čo som mala mi armáda kráľa ukradla a spálila na popol. 

Lynčujú nás, už odkedy som sa narodila. Každé pohladenie mami, každá pusa od otca, to všetko ostalo v zabudnutí popri vojne. 

Každý deň sme strávili utekaním, putovaním či skrývaním...

Každú minútu som sa bála o naše životy.

Ten strach nezmizol. Prenasleduje ma ako smradľavý tieň, nech robím čokoľvek myslím na svoju rodinu. Na svoje poslanie.

Nie som tu náhodou. 

Do mysle sa mi však dostáva aj čosi iné.

ON.

Pokrútila som hlavou a zahnala spomienky naňho.

Je to môj nepriateľ.

Ak bude potrebné zabijem aj jeho. 

Alebo nie?

Stála som pri okne a zabudla sa vo vlastných myšlienkach.
"Má to tu pekné," skonštatoval hlas za mnou. Otočila som sa, no v tej chvíli som to oľutovala. 
Bol nahodený ako stále. Vlasy mal nechutne ulízané ako zakaždým a prsty mu zdobili predražené prstene. 
Pokúsila som sa o úsmev. 

Jedno krivé slovo a zabije ťa. 

Zbaví sa ťa. 

"Tá vaša musí byť rovnako veľkolepá," iba hlúpy by uveril môjmu výrazu a tónu hlasu. 

On našťastie bol...

Inak by videl  slzy v mojich očiach. Spotené stisnuté dlane a srdce, ktoré mi išlo vyskočiť z hrude.

Poobzeral sa najskôr po izbe a potom si obzrel mňa. Nadvihol sa mi žalúdok. 

Kráčal stále bližšie a nespúšťal zo mňa pohľad. 

"Si stále krajšia a krajšia," povedal a zdrapil ma za pás. Pritiahol si ma k sebe. Snažila som sa odtiahnuť, ale bol silnejší.
"Môjmu pánovi by sa nepáčilo, že sme tu," snažila som sa znieť uvoľnene, no slzy sa už pomaly dostávali na povrch.

Pobozkal ma na krk. "Preto sa mi to páči ešte viac." 

"Pane," odtláčala som ho od seba. 

Opúšťala ma chladná hlava. 

Nalepil sa na mňa ešte viac. "Prosím, vás," slzy mi stiekli po tvári, ale jemu to bolo jedno. Chytil ma za stehno a začal sa vyzliekať. 

Nedokážem to!

Už nie!!

Natiahla som sa rukou na najbližší stolík a chytila prvé, čo mi prišlo pod ruku. Keď som sa išla zahnať, niekto vrazil do izby. Rýchlo som vec pustila na zem.

Ten výraz hovoril viac ako som dokázala zniesť. 

Zovretie povolilo a preto som ho odstrčila a utiekla bokom. Napravila som si šaty a utrela tvár mokrú od sĺz.

Holden vyzeral ako divé zviera. Rýchlo dýchal a prepichoval ho pohľadom. 
Paul sa zasmial a napravil si nohavice. Otočil sa k nemu. "Daj nám ešte päť minút."
Povedal so slizkým úsmevom. Holden neodpovedal.
Paul sa zasmial. "Ale no ták. Ty to snáď nerobíš?" ukázal na mňa. "Kvôli čomu si myslíš, že ich tu máme?!" Začesal si vlasy dozadu. "Pozri sa na ňu," podišiel ku mne a aj napriek môjmu odtiahnutiu ma chytil za lakeť a potriasol mnou. "Nie len, že je krásna, ešte aj šikovná," odstrčil ma. "Viem o čom rozprávam, ver mi."