Julie:
Všetko to pekné, čo som kedy zažila mi vojna zničila.
Kráľ ma o všetko pripravil.
Všetky spomienky, čo som mala mi armáda kráľa ukradla a spálila na popol.
Lynčujú nás, už odkedy som sa narodila. Každé pohladenie mami, každá pusa od otca, to všetko ostalo v zabudnutí popri vojne.
Každý deň sme strávili utekaním, putovaním či skrývaním...
Každú minútu som sa bála o naše životy.
Ten strach nezmizol. Prenasleduje ma ako smradľavý tieň, nech robím čokoľvek myslím na svoju rodinu. Na svoje poslanie.
Nie som tu náhodou.
Do mysle sa mi však dostáva aj čosi iné.
ON.
Pokrútila som hlavou a zahnala spomienky naňho.
Je to môj nepriateľ.
Ak bude potrebné zabijem aj jeho.
Alebo nie?
Stála som pri okne a zabudla sa vo vlastných myšlienkach.
"Má to tu pekné," skonštatoval hlas za mnou. Otočila som sa, no v tej chvíli som to oľutovala.
Bol nahodený ako stále. Vlasy mal nechutne ulízané ako zakaždým a prsty mu zdobili predražené prstene.
Pokúsila som sa o úsmev.Jedno krivé slovo a zabije ťa.
Zbaví sa ťa.
"Tá vaša musí byť rovnako veľkolepá," iba hlúpy by uveril môjmu výrazu a tónu hlasu.
On našťastie bol...
Inak by videl slzy v mojich očiach. Spotené stisnuté dlane a srdce, ktoré mi išlo vyskočiť z hrude.
Poobzeral sa najskôr po izbe a potom si obzrel mňa. Nadvihol sa mi žalúdok.
Kráčal stále bližšie a nespúšťal zo mňa pohľad.
"Si stále krajšia a krajšia," povedal a zdrapil ma za pás. Pritiahol si ma k sebe. Snažila som sa odtiahnuť, ale bol silnejší.
"Môjmu pánovi by sa nepáčilo, že sme tu," snažila som sa znieť uvoľnene, no slzy sa už pomaly dostávali na povrch.Pobozkal ma na krk. "Preto sa mi to páči ešte viac."
"Pane," odtláčala som ho od seba.
Opúšťala ma chladná hlava.
Nalepil sa na mňa ešte viac. "Prosím, vás," slzy mi stiekli po tvári, ale jemu to bolo jedno. Chytil ma za stehno a začal sa vyzliekať.
Nedokážem to!
Už nie!!
Natiahla som sa rukou na najbližší stolík a chytila prvé, čo mi prišlo pod ruku. Keď som sa išla zahnať, niekto vrazil do izby. Rýchlo som vec pustila na zem.
Ten výraz hovoril viac ako som dokázala zniesť.
Zovretie povolilo a preto som ho odstrčila a utiekla bokom. Napravila som si šaty a utrela tvár mokrú od sĺz.
Holden vyzeral ako divé zviera. Rýchlo dýchal a prepichoval ho pohľadom.
Paul sa zasmial a napravil si nohavice. Otočil sa k nemu. "Daj nám ešte päť minút."
Povedal so slizkým úsmevom. Holden neodpovedal.
Paul sa zasmial. "Ale no ták. Ty to snáď nerobíš?" ukázal na mňa. "Kvôli čomu si myslíš, že ich tu máme?!" Začesal si vlasy dozadu. "Pozri sa na ňu," podišiel ku mne a aj napriek môjmu odtiahnutiu ma chytil za lakeť a potriasol mnou. "Nie len, že je krásna, ešte aj šikovná," odstrčil ma. "Viem o čom rozprávam, ver mi."
V tej chvíli sa čas zastavil.
Pred očami sa mi ukazovali obrazy, ktoré som nevedela spracovať.
Na ktoré som nevedela reagovať.
Holden sa k nemu priblížil ako keď orol loví svoju korisť.
Najskôr si ju oťuká a potom....
....potom zaútočí.
Paul bol pritlačený o stenu. Nadvihol ho tak, že špičkami ledva dotiahol na podlahu.
V hlave mi dunelo.
"Neprajem si, aby si sa k nej približoval!" zasyčal na neho šeptom.
"Nebudeš sa jej dotýkať....Nebudeš s ňou rozprávať..... Dokonca sa na ňu ani nepozrieš!"
Paul zalapal po dychu.
"Rozumieš?" pritlačil ho ešte silnejšie.
Paulovi očervenela tvár. Nevedel sa poriadne nadýchnuť a vyzeral, že sa mu bojí pozrieť, čo i len do očí......Bol ako malá myška, ktorú práve orol chytil do pazúrov.
Malá a bezbranná.
V podstate mŕtva.
Jej jediná šanca na život by bola vtedy, ak sa ju orol rozhodol pustiť a nechať žiť.
Čo sa stalo v tomto prípade.Orol ustúpil a myš sa rozbehla ku dverám.
Napravil si sako a odišiel so slovami, že takéto incidenty neobídu kráľove uši. Načo Holden zakričal, že je zvedavý ako vysvetlí kráľovi, že v izbe pobočníka znásilňuje jeho slúžku.
Dýchal prerývane. Videla som ho zozadu. Plecia sa mu rýchlo nadvihovali a zase klesali. Hodil sako na posteľ a otočil sa na mňa. "Môžeš ísť."
Stála som tam a dívala sa na jeho odmeraný výraz. Stisla som pery a prikývla."Áno, pane," zašepkala som.
Môj svet je krutý.
Môj osud so mnou nemá zmilovania. Po dlhej dobe som však na krátku chvíľu zazrela svetlo.
Naše príbehy sú však odlišné a každý máme iné poslanie.
Nie je nám súdené byť spolu.
Holden má pred sebou život na zámku, zatiaľ, čo mňa čaká šibenica.
Slzy mi tiekli po tvári a ja som im nechala voľný priebeh. Utekala som do spoločnej izby pre slúžky. Keď som vrazila do miestnosti, bola prázdna. Rozbehla som sa ku svojej posteli a zohla sa pod ňu. Nechtom som nahmatala vyškrabanú dieru v kameni a v nej malú nádobku s priezračnou tekutinou.
Jed silnejší, než zbraň.
Stačí pár kvapiek a človeka opustí jeho myseľ.
Navždy.
Prešiel mi mráz po chrbte pri spomienke ako som ho dávala vojakom kráľa, aby ich opustili duše na bojisku. Ranených nám ich nosili na ošetrovňu, aby sme im pomohli. Zatiaľ, čo ostatné ženy im prešívali rany, zastavovali krvácanie... ja...ja som ich zabíjala.
Pomstila som sa na nich kráľovstvu.
Pripravovala som kráľa o ľudí.
Zabíjala som statočných mužov iba pre to, lebo bojovali za druhú stranu.
Rozplakala som sa ešte viac.
Je to ospravedlniteľné?
Keď sa raz stretnem s Bohom, zavrie predo mnou dvere?
Robím to pre rodinu, zakričím!
Spomínam si ako som ho chcela dať aj Holdenovi. Aj on bol vojak... Aj on bol ranený.... no už vtedy si ma niečim získal.
Urobila som výnimku. Vždy som si hovorila, že nezmäknem. Sľubovala som to mojim ľuďom. Nikdy nezabudnem odkiaľ som!
Pri ňom som však zabúdala.
Ušetrila som ho s vedomím, že zomrie sám.... bez mojej pomoci. Jeho zranenia neboli ľahké a preto som si hovorila, že určite umrie. Keď spal chodievala som za ním a utierala mu spotené čelo. Namiesto jedu som mu dávala bylinky. Namiesto opovrhnutia som k nemu prejavovala ľútosť....
No teraz je tu, po pravici kráľa.
Ľutujem to?
Roztrasenými rukami som schovala fľaštičku naspäť. Pred očami sa mi vynárali obrazy.
Videla som ju.
Videla som ju ako plače a prosí ma o milosť. Sľubovala mi, že odíde a nikomu nič nepovie, ale nemohla som jej veriť.
Zabila som ju.
Zabila som zdravotnú sestru na bojisku, ktorá mala ísť s Holdenom na zámok.
Musela som to byť ja!
To ja som tu musela ísť, nie ona!
Nemala som na výber!!
Alebo mala?
Objala som si rukami kolená a hlasno plakala. Tlačila som si šaty ku ústam, aby ma nebolo počuť.
Mám pred sebou poslednú skúšku.
Tú najdôležitejšou.
Kráľ musí poslednýkrát vydýchnuť.
Kráľ si poslednýkrát namočí pery do vína.
Musím to urobiť!
Pre rodinu.
Pre Južanov....