Clona 2

Mesto tieňov

„Pomôž mi s tým," zafučal Dušan, ktorý sa snažil odsunúť kus ťažkého plechu. Chytila ho z druhého konca a spolu sa im podarilo ho odtlačiť od celku. Plech zaškrípal na štrkovom podklade. V spodnej časti hradieb vznikol malý priechod, odkiaľ sa mohli preplaziť na druhú stranu. Bol to jeden z mnohých tajných východov, ktorý z Konsenzu viedol, okolo celej kolónie ich bolo množstvo.

Júlia sa oprášila. Ocitnúť sa na tej druhej strane bol vždy čudný pocit. Prebehla ňou vlna nepokoja a úzkosti. Tu vonku neplatili žiadne pravidlá. Pocit nebezpečenstva bol všadeprítomný.

„Máš pripravenú zbraň?" uisťoval sa. Prikývla, načo si zhodila z pleca svoju vernú pušku Ruger. Už to bolo niekoľko dní, čo svoje zbrane dostala späť. Kapitán Horváth uznal za vhodné, aby jej ich vrátili. Dušan sa uškrnul a prebil svoju novú pumpovaciu brokovnicu.
„Odkiaľ máš také hebedo?"
„Po známosti som ju kúpil za polovicu. Okrem pištole som nič iné nemal."
„Dúfam, že ju nebudeme musieť použiť. Poďme, nech sa vrátime čo najskôr."

„Kam presne máme ísť?" spýtal sa Dušan. Júlia vytiahla z vrecka skrkvanú turistickú mapu. Na nej bolo podrobne zobrazené ich mesto a jeho okolie. Očividne prešla mnohými rukami, bolo na nej zakreslené množstvo informácií, od hraníc Konsenzu, tajné skrýše, bezpečné cesty až po nebezpečné miesta. Na zadnej strane boli popísané rôzne dôležité poznámky.

„Toto máš skade? Júlia, toto je doslova poklad. Máš tam absolútne všetko," nadchýnal sa.
„To mi dal Zberateľ, vraj na cestu." Zberateľ bol starý pán, pre ktorého v poslednej dobe pracovali. Miestny ho považovali za blázna. Prezývka vznikla kvôli jeho vášni, ktorou bolo zaznamenávanie života pred Vojnou a zbieraniu predmetov patriacim ku každodennému životu predtým. Dušan bol po strate zamestnania zúfalý a tak prijal prácu uňho spolu s Júliou. Našťastie bol starec bohatý a neváhal dobre zaplatiť.

„Pozri, táto zakrúžkovaná budova je náš cieľ. Má tam byť nejaký bunker alebo čo, vraj nedotknutý. Máme sa tam pozrieť a doniesť všetko, čo má cenu."
„Dáš mi tú mapu? Bol som tu vonku už niekoľkokrát, vyznám sa tu lepšie ako ty," navrhol.
„Jasné," podala mu ju. Chvíľu sa do nej díval a premýšľal.
„Tak poďme, pôjdeme tadiaľ," ukázal, „je to síce obchádzka, ale nemalo by nám nič hroziť." Vybrali sa na cestu mestom tieňov.

Sivé kostry rozpadnutých budov kontrastovali s jesennými farbami lístia. Väčšia časť bola ešte stále na stromoch. Po dlhých vekoch si príroda brala späť to, čo jej patrilo. Opustené ľudské stavby boli obrastené stromami a kríkmi. Tráva siahala takmer po plecia. Dokonca aj uprostred asfaltovej cesty sa cez praskliny predierali výhonky bylín. Na prvý pohľad vyzeralo všetko opustene, no v skutočnosti bolo toto miesto obývané bytosťami ako z najhorších nočných môr. Prechádzka v noci inde ako do Brlohu bola samovraždou.

„Pozri," kývla Júlia na obrovský skleník pred nimi, „je to bezpečné?"
„Podľa mapy áno, dostaneme sa tadiaľ na ďalšiu ulicu, ak to nechceme obchádzať po ceste." Skleník bol v zlom stave. Rozbité tabuľky skla sa váľali na zemi. Črepiny im praskali pod nohami. Napriek tomu, že bola jeseň tu rástli kvety. Priamo uprostred skleníka rástol ker ruží. Nesprávne ročné obdobie kvetom vôbec nevadilo. Napravo pri stene stálo staré kreslo. Dušan sa naň musel zahľadieť dvakrát, pretože sa mu najprv zdalo, že na ňom niekto sedí. Muselo sa mu to zdať.

Júlia sa zháčila a zastavila. Priamo pred nimi na zemi ležali tri mŕtvoly vo vysokom štádiu rozkladu. Kvety perfektne kryli sladkastý pach, no keď sa priblížili bližšie, už to tak nebolo. Zhnusene sa zamračila a priložila si ruku na nos. Z nejakého dôvodu mali všetky mŕtvoly v ruke rovnaký nôž.
„Toto nieje dobré miesto," šepol Dušan. Rýchlo prebehli okolo mŕtvol a čo najskôr vyšli druhou stranou z prekliateho skleníka.

„Už sme skoro tam. Tam v tej bytovke," ukázal pred seba. Stačilo prejsť pár desiatok metrov cez cestu.
„Počkaj," zastavil Júliu, „Pozri sa pozorne pred seba." Urobila tak. Všimla si, že vzduch nad cestou sa neprirodzene vlní, ako keby z horúčavy. Nevedeli čo to je, no určite to nebolo bezpečné. Zďaleka toto miesto obišli. Zboku sa blížili k bytovke.
„Ako sa dostaneme dnu?"
„Takto," Dušan jednoducho otvoril vylomené vchodové dvere. Prikývla a vošla za ním dnu.

Rozhliadli sa po vchode a odložili svoje hlavné zbrane keď sa presvedčili, že tu na nich nič nečíha. Namiesto nich z batohov vytiahli pištole, ktoré boli najlepšie v úzkych priestoroch. Taktiež vytiahli baterky. Bunker mohol byť jedine dole v pivničných priestoroch. Zberateľ jej o tom hovoril. Staršie bytovky mali v podzemí bunkre, často prepojené s tými priľahlými.

Dole viedlo hrozivo vyzerajúce schodisko. Tma akoby sa plazila von z pekelnej diery, hmatkala okolo seba a hľadala obeť, ktorú môže stiahnuť k sebe do hlbín.
„Idem prvý." Rozsvietili svoje baterky. Lúče svetla preťali čiernu dieru ničoty. Nechali sa pohltiť nenásytnou papuľou podzemia.

„Dušan... Necítim sa tu dobre. Kry ma a ja zatiaľ nájdem neoznačené dvere. Tie hľadáme." Chodba nebola dlhá, nájdenie správnych dverí netrvalo dlho, boli len obyčajné, drevené.
„Mám to. Ako to otvoríme?" Dušan sa len usmial, naznačil jej, aby sa posunula a kopol. Staré drevo zapraskalo a roztrieštilo sa. V svetle bateriek sa vznášali čiastočky prachu. Vošli.

Postupne sa pred nimi objavovali jednotlivé miestnosti bunkra. Bol jednoduchý, neviedli doň žiadne hermetické dvere. Rozhliadali sa okolo seba, keď v tom v jednej z miestností čosi šustlo. Od strachu nadskočili. Zasvietila tam baterkou, namierila pištoľ. Odhalila vyschnutú mŕtvolu sediacu na stoličke. Podmienky tu dole zariadili, že bola takmer v mumifikovanom stave. V ruke držala popísaný papier. Hlavu mala prederavenú, nad ňou sa na stene tiahla krvavá šmuha. Pištoľ ležala pri dverách, pod ich nohami.
„Čisté," vydýchla si.

Zaujal ju papier v ruke mŕtvoly. Nepopísaný kus sa jej odtrhol, keď sa ho pokúšala vytiahnuť, stuhnuté ruky jej to nedovoľovali a nechcela sa mŕtvoly dotýkať. Začítala sa a zároveň nasledovala Dušana, ktorý zbieral všetko užitočné.

Starú pištoľ, ktorou sa zabil obyvateľ bunkra si strčil do batoha. Žiadne iné zbrane ani náboje tu neboli. Našli však niekoľko plynových masiek a filtre. Júlia si so sebou vzala príručku civilnej ochrany, vedela, že za tú Zberateľ zaplatí dobre.

Chceli sa vydať ďalej, no zastavila ho.
„Musíme odísť. Hneď!" vystrašene sa dívala do listu v ruke. Neuvedomila si, že už niekoľko minút počuje podprahové syčanie, akoby v hlave, neustále sa približujúce a vzdaľujúce.
„Počuješ to?" Prikývol. Nerozmýšľali. Rozbehli sa smerom von.

Vybehli späť na chodbu, no niečo sa zmenilo. Bola nekonečná. Nekonečná slučka dverí a sivých stien. Za každými dverami bola ďalšia, rovnaká chodba bez konca. Žiadny východ neexistoval. Zrazu bola sama, Dušan zmizol. Niekde v diaľke pred ňou stála robustná silueta niečoho nepochopiteľného. Chcela kričať, no nemohla.

Zostávalo jediné. Vedela čo ju vyslobodí. Spoza opasku vytiahla svoj nôž a vrazila si ho do zápästia, no minula žily. Zrazu všetko okolo nej zmizlo v záplave bielej. Zažmurkala. Bola na schodoch, Dušan vedľa nej ťažko vydychoval.
„Dušan," zvolala, no nereagoval.
„Dušan!!!" vrazila mu päsťou. Zmätene sa obzeral okolo seba. Na kraji oka sa mu leskla slza.
„Č... čo to preboha bolo?" Bol celý roztrasený. Z pivnice k nim doľahol výkrik. Rýchlo sa vzchopili a zdrhali.

2013
Toto je posledná správa. Už neviem aký je deň. Som tu zavretý sám už dlhý čas. Zbláznil som sa. Stojí v rohu a čaká. Neustále mení podoby. Čaká na moju smrť. Nemôžem von.