Dievča z neznáma

64.kapitola - Čo sa to medzi vami deje?

Patrick sa spamätal ako prvý a rýchlo sa odtiahol. „Uhm, prepáč. Povedala si, aby... Vzdialenosť, chápem," ospravedlňoval sa. Bolo na ňom vidieť, že ho to naozaj mrzí. Nechcel nič pokaziť. Myslím, že by mi to neprekážalo, ozvalo sa moje otravné podvedomie.

„Asi by si mal ísť," vyhŕkla som, v pokuse umlčať moje myšlienky. Našťastie sa to podarilo. Vstala som a nasledovala ho na chodbu, v márnej snahe zakryť rozpaky, ktoré sa ma zmocňovali. Oprela som sa o stenu hneď vedľa dverí a s rukami prekríženými na hrudi som sledovala, ako z vešiaka zvesil čiernu bundu. Ruky zastrčil do rukávov a keď ju mal na sebe, prehrabol si rozstrapatené tmavé vlasy. Ani som si neuvedomila, ako na ňom visím očami, až kým sa naše pohľady nestretli a ja som neodvrátila zrak. Pristúpil ku mne, stisol mi pravé rameno a vlepil letmý bozk na čelo. Toľko stačilo, aby som vedela, že sa niečo deje. Vždy, keď sa so mnou takýmto spôsobom lúčil, znamenalo to, že bol naštvaný. Ale pokúšal sa to nedať najavo. Nečakal, kým mu otvorím, sám sa vyprevadil. Šúchajúc si uzimené ramená, ovanuté chladnejším vzduchom, počkala som, kým neprejde cez bránku až k svojmu autu. Keď odišiel, vrátila sa naspäť dnu, pretože dažďové mračná nad Providence sa nebezpečne zaťahovali, pripravené prepuknúť v dážď.

„Hej, pomôžeš mi s tým zapínaním?" oslovila ma Mia. Odtrhla som pohľad od nového vydania New York Times, ktoré mi John dnes ráno nechal na stole a kútikom oka pozrela na svoju blonďavú kamarátku. Vykrúcala sa pred zrkadlom a zaľúbeným pohľadom sledovala svoj odraz. Ak by existovala súťaž o najegoistickejší narcis, Mia by to s určitosťou vyhrala. Jediný človek, ktorý by ju dokázal poraziť, je celkom iste Ryan. S povzdychom som k nej pristúpila a na chrbte jej zapla zips tyrkysových šiat nad kolená.

„Tak? Čo na to hovoríš?" Snažila som sa byť objektívna, ale nešlo to. Neviem, či sa niekedy zbavím toho pocitu menejcennosti, keď moja dokonalá kamarátka kráča po mojom boku. Šaty jej sadli ako uliate a dokonale obkresľovali jej štíhlu postavu.

Pokrčila som nosom. „Vyzeráš v nich hrozne." – znel môj verdikt.

„Ouu, ďakujem, zlatíčko." Ešteže dobre chápe môj sarkazmus. Jednou rukou ma objala a zatvorila sa do kabínky. Pokrútila som hlavou a vrátila sa k čítaniu New York Times.

„A poponáhľaj sa," zvolala som na ňu, „o polhodinu máme byť v škole."

„Občas ma až dramaticky zaráža, ako veľmi ma podceňuješ." Ani nie o pol minúty vyšla z kabínky, s vešiakom modrých šiat v jednej a kabelkou v druhej ruke. „Môžeme ísť." Keď sme sa dostali cez preplnené uličky hlavnej ulice do pokojných ulíc štvrte, v ktorej sa nachádza aj naša stredná, spomalili sme. Cestou sme stretávali množstvo ľudí zo školy, ktorí sa obedňajšiu prestávku rozhodli využiť inak než nekonzumovateľným obedom v jedálni. Medzi mnohými bola aj Annie v spoločnosti Kate, ktorej som sa odzdravila, Mia ju statočne ignorovala. Na druhej strane cesty po chodníku kráčala Kelly a s niekým telefonovala. V Starbucks posedávali tri redaktorky zo školského časopisu a spoza hrubých okuliarov pozorovali okolie, čakajúc na nejaký škandál. S Miou sme sa uškrnuli a zrýchlili krok.

„No skvelé, toho mi snáď zoslalo samotné peklo," zakvílila Mia.

„O kom to hovoríš?" Zamračila som sa a obzrela sa po okolí. Priamo oproti nám totiž kráčal Miin bývalý, Matt. Na očiach mal tmavé slnečné okuliare a s rukami vo vreckách zamyslene hľadel pred seba, s povýšenecky zdvihnutou bradou. Nanešťastie nás zaregistroval.

„Nemám náladu na hádky, Denise, poďme tadiaľto, cez prechod." Stiahla ma za ruku a viedla na druhú stranu presne v momente, kedy sa zvrtol k nám. Na druhú stranu cesty nás už nenasledoval.