Sedela na móle,
sledovala odrazy,
seba na vode,
triasla sa od námrazy.
Kvapky slaných sĺz,
hladina rozčerená,
smutná tvár,
na hladine jazera.
Natiahla ruku,
túžila utopiť svoj strach,
v tom zdvihol sa vietor,
plný chladu a obáv.
Stŕplo jej telo,
ruku stiahla späť,
obklopilo ju teplo,
kiež by stratila pamäť.
Ozval sa hlas,
prečo tak smutne sedí,
prečo skrýva svoj jas,
a tak zúfalo hladí.
Ticho sa vznášalo,
rozvírilo hladinu,
ponúkol jej ruku,
a zdvihol do stoju.
Nádherná to bytosť,
úškrn na perách,
mala ho už dosť,
jeho hier a strach.
Odtrhla ruku,
zazrela mu do očí,
že on vie,
prečo tu tak sedí.
Zdvihol obočie,
v očiach pobavenie.
Stále za ním smútiš?
Hádam sa toho nebojíš?
Čoho by sa mala báť,
pýta sa ho už sto krát.
Ľudské city, čas ich života,
odvetí plný pokoja.
Oddelil si ho odomňa,
sykla plná hnevu,
nenávidi tohto tvora,
ktorého považuje za netvora.
Úškrn sa mu vyparil,
drzosti mal dosť,
v očiach sa záblesk objavil,
už mal toho dosť.
Kto ti dožičil tento život?
Kto ti dal nesmrteľnosť?
Na päte sa otočila,
zazrela na hladinu,
bola plná pokoja,
pripravená ku koncu.
Vykročila vpred,
bohovi v očiach strach,
hádam nechcela spraviť to,
zmeniť sa na prach?
Vstúpila do prázdna,
muž bez mihnutia stál,
dievča prevrátilo sa,
do hladiny, krik zadržiaval.
Vybrala si, tak nech je,
koniec života si užije.
YOU ARE READING
Sad Soul (básne)
PoetryTáto knižka je niečo ako vyjadrenie mojich pocitov, možno to bude mať niekto rovnako, možno sa do toho niekto dokáže vcítiť. Píšem to už tri roky, takže niektoré básne možno nebudú dobré, ale vo mne veľa zanechali. Takže príjemné čítanie!
