Príchuť krvi

†krvavá hostina†

Sklesnutá Ilyana stála na brehu rieky. Osvetlená mesačným svitom premýšľala nad tým, čo sa už nikdy nevráti. Po líci jej stekali slané slzy s príchuťou trpkosti.

Dlhá čierna róba sa vlnila vôkol jej slabého, vojnou zničeného tela. Mala sotva šesťdesiat rokov a ukrutné boje jej vzali oboch rodičov. Aj ona bojovala, za česť a slobodu jej národa. V Triyyi, krajine splnu, nebolo miesto pre taký poddruh akým sú ľudia.

Hľadela na krajinu pred sebou, ktorá sa pomaly spamätávala z vojny. Stromy rástli, rozkonárili sa a mocneli, vtáky zase štebotali a vyspevovali svoje jarné piesne. Svet šiel ďalej a nemyslel na straty na oboch stranách.

Toto poznanie Ilyanu trápilo. Nik sa nestaral. Všetko sa opakovalo tak ako predtým, prišla zima, potom zase leto. Len ona tam stále bola, nepohnute stála na svojom mieste pri rieke a smútila. Smútila za všetkým, čo sa mohlo stať, no nestalo sa. Celý jej krátky život si užívala pozornosť na plesoch, oslavách a rôznych večierkoch, ktoré usporadúvali upíri z celej krajiny. Aký to bol zrazu šok, keď aj ich povolali do vojny. Už vtedy mala vedieť, že niečo nie je v poriadku.

Celú večnosť sa trýznila spomienkami na to, čo bolo a postupne v nej silnela pomsta. Nebola ochotná akceptovať porážku. Vo chvíli, keď začula zvuk, ktorý sa ozval za ňou, sa rozhodla. Už sa nebude skrývať. Okolo nej presvišťal zle mierený šíp.
Pomstí každého upíra, ktorý padol. Potrestá všetkých ľudí, ktorý jej spôsobili túto neprávosť.

Ako ranené zviera sa v hneve otočila. Boli v lese, ktorý ožíval zvukmi jari. Teraz bude pokropený nečistou krvou. Tváre tých, čo na ňu vystrelili sa naivne skrývali za malými kermi. Možno si mysleli, že ich nezbadá. Perfektný zrak jej však umožňoval vidieť takmer všetko, čo chcela.

Bola ako jastrab, ktorý z obrovskej výšky sleduje svoju drobnú korisť. Tá však ešte netuší, že o pár sekúnd bude mŕtva.

Ilyana vedela, že sú to lovci. Od vojny prešlo veľa času. Už sa neschovávajú tak ako kedysi. Zrejme si ju dokonca pomýlili s divou zverou.

Na tom jej však nezáležalo. Zdvihla obidve ruky do vzduchu a lovci sa ako námesační zdvihli. Ilyana odriekavala staré slová. Nepoužívala súčasný jazyk. Ten nemal takú moc.

Krv im pomaly kypela v žilách. Vyzerali prestrašene, nemohli sa ani pohnúť. 'Akí bezmocní sú!' zasmiala sa Ilyana v duchu.

Nechcela to už viac naťahovať, tak k nim bleskurýchlo pribehla. Začala zľava.

Silnými zubami sa zahryzla do krku jedného z lovcov. Bol obrovský, musel mať veľa krvi. Nad tou predstavou sa pousmiala.

Červená tekutina mu v hustých kropajach schádzala po hrdle. Ilyana sa nemohla dočkať, kedy ju konečne ochutná. Zvieracia krv, ktorou sa doteraz udržiavala pri živote, bola nič v porovnaní s ľudskou.

Aby konečne ukončila mužove trápenie, vytiahla zo sáry čižmy bohato zdobenú dýku a podrezala mu hrdlo.

Vysala z neho úplne všetko, do poslednej kvapky. Na konci hostiny sa len spokojne olízala.

So zvyšnými mužmi už nepostupovala tak obradne. Keď si spomenula, aké zverstvá ich predkovia páchali na jej rase, neovládla sa.

Roztrhala ich telá na franforce a opäť z nich pila. Jej hody nemali konca kraja. Mäso spálila na ohni a ohlodala ich kosti. Správala sa ako zviera. Mylne si namýšľala, že jej rodina by na ňu bola pyšná.

Po týždni, keď už bola dokonale nasýtená, rozhodla sa, že pôjde ďalej. Konečne sa pohne z miesta. Mala plán. Za sebou zanechala len spustnutú čistinku s pár kosťami a mäsom, okolo ktorého sa začali zbiehať zdochlinári.