Príchuť krvi

†1† sladká krvná pomsta †1†

Mladé dieťa noci spoza stromov hľadelo na učupené drevené domce. Vyzeralo to, akoby sa rozprestierali v strede hája. Bolo to nádherné. Dokonca magické. V takej dedinke raz chcela bývať. Už dávno cítila, že paláce jej rodičov pre ňu nie sú. Vedela, že po tomto už nebude žiaden krok späť. Kúsok v nej sa proti jej dávnemu rozhodnutiu vzoprel, no nenávisť a zatrpknutosť ho rýchlo umlčali.

Rozhodla sa teda túto malebnú krásu porušiť. Pokaziť. Tak ako kedysi pokazili ju. Ilyana si nepamätala už nič z jej dávnej minulosti, keď bola veselým a milým dievčaťom. Keď zachraňovala zvieratá a odmietala z nich piť. To malé citlivé upírča nahradila zlomená žena. Už ani netušila kde sa nachádza, cítila len hlboký smútok a hnev volajúci po pomste. Zášť jej bublala každým úderom srdca čoraz silnejšie.

Vedela, že s úderom noci príde jej chvíľa. Načerpala dosť sily z krvi a mäsa lovcov, bude teda môcť použiť najvyššiu mágiu jej rodu. Nezastavia ju ani meče, ak títo úbohí dedinčania vôbec nejaké majú, ani vidly či dýky. Pomsta bude vykonaná.

Celý deň sa Ilyana len prechádzala po lese a jej túžba po ďalších krvavých jatkách rástla. Najradšej by do dediny prišla okamžite. No slnko ju vyčerpávalo a ona si nemohla dovoliť nechať zdupkať všetku korisť, ktorá sa jej priam núkala. Predstavovala si, ako sa so svojimi očnými zubami zaborí do mäkkého ľudského mäsa a teplá krv jej stečie po odhalenom hrdle. Lepší pocit zatiaľ nezažila. Nechala sa úplne ovládnuť šialenstvom, ktoré jej krv ponúkala.

Oprela sa o strom a spokojne sa usmiala. Nasýti sa a pomstí rodinu. Znelo to ako skvelý plán. Bola prvý raz po dlhom čase šťastná. Ktovie, možno vstúpi aj do ľudskej histórie. Zrazu ju premohol smútok. Slané slzy jej vo veľkých potokoch stekali po tvári, akoby sa už nenaplakala dosť. Myslela, že jej telo už nedokáže vyprodukovať ani kvapku tejto priezračnej tekutiny.

V podstate nemyslela na nič. Plakala, lebo to potrebovala. Musela dostať všetky emócie von. Na rozdiel od väčšiny upírov, ktorých poznala, bola oveľa ľudskejšia. Ostatní boli vždy takí chladní, neobmedzovali ich starosti, emócie, či city. Ju áno. Táto podoba s ľuďmi sa jej bridila. Chcela sa toho silou mocou zbaviť, no bolo omnoho jednoduchšie nechať sa uniesť.

Aby si spôsobila väčšiu bolesť, myslela na svojich rodičov, na ich obrovský dom, ktorý bol zničený tými kreatúrami, ktorí si hovoria ľudia. Ich zámok sa nachádzal ďaleko odtiaľto, len to vedela naisto. Keď sa vtedy vrátila domov, našla ich oboch ležať nehybne na zemi s krížami zapichnutými v ich hrudiach. Boli poliatí svätenou vodou, ktorá pre Ilyanu páchla ako hniloba, a pomazaní cesnakom. Nemohla sa ich ani len dotknúť, inak by jej dotyk ich pokožky spôsobil neskutočnú bolesť. Čo bolo najhoršie, nezomreli počas boja, ale po ňom. Ľudia vojnu vyhrali a spálili všetko čo súviselo s upírmi. Snažili sa ich vykynožiť, aby už viac nezažili teror, ktorý sa odohrával počas bojov. Ilyana si musela priznať, že sa snaží spraviť to isté. Na zlomok sekundy si dokonca pomyslela, že je to zlé. No nešlo len o pomstu. Krvná mágia, s ktorou sa spútala počas rituálu s lovcami ju nútila pokračovať ďalej.

Vyvolávala v nej spomienky na tú chvíľu, keď ich našla. Pamätala si to ako keby sa to stalo včera.
Vykríkla vtedy hlasom plným bôľu a zrútila sa k zemi. Svätená voda jej nepríjemne udierala do nosa, až ju napínalo. No ona chcela vyjadriť poctu rodičom. Vzopäla ruky k nebu a preklínala všetkých, čo to spravili. Sľubovala ľudskému bohu, že sa pomstí.

Svojím náboženským fanatizmom ľudia znesvätili jej dom. Ona prisahala Krvi, bola ňou pokropená, už keď sa narodila. Preto sa rozhodla. Vzala svoju vykladanú dýku spoza sáry čižmy a spravila krátky rez na svojom zápästí. Červenou tekutinou, čo jej odtiaľ vytekala, pokropila telá oboch upírov. Snažila sa nakresliť znak Krvi.