Príchuť krvi

†2† moje krásne šialenstvo †2†

Snehovobiele zuby priložila na bledú pokožku vydesenej ženy. Jazykom si vytvorila úzku cestičku k jej hrdlu. Obeť už neprosila, len vzlykala. Ilyana mučivo pomaly obkrúžila miesto, do ktorého sa chystala zahryznúť. Cítila teplo, ktoré z koristi sálalo. Opatrne kusla do jemnej kože na hrdle a nechala krv stekať po krku. Ešte ju nechcela zabiť. Túžila ju mučiť.

Vraví sa, že najhoršia vec pre matku je vidieť smrť svojich detí. Ona ich má sedem. Akú bolesť bude cítiť? Určite nie takú, ako Ilyana. Cez túto rodinu pomstí všetkých malých upírov, ktorí prišli o rodinu, poniektorí dokonca stratili aj svoj vlastný život.

Pristúpila k najstaršiemu synovi. Hľadel na ňu veľkými modrými okáľmi, z ktorých čochvíľa vyprchá život. Jemne sa na chlapča usmiala, aby sa tak nebálo. S ním sa však neplánovala tak hrať. Keď cítila ako z neho pomaličky pach strachu uniká, vyštartovala. Očnými zubami na prvý raz prehryzla tepnu.

Krv striekala po celom dome, najviac si to však odniesla Ilyanina potrhaná róba. Nestarala sa však o šaty. Chlapec pred smrťou naposledy vydal kvílivý zvuk a jeho oči posledný raz uvideli svoju vrahyňu.

Ilyana neľutovala jeho smrť. Chcela aby trpeli, aj ona predsa bola len dieťa a vzali jej to najcennejšie čo mala. Rodinu, na ktorú si upíri veľmi potrpeli. Akonáhle si na malom dieťati ukojila všetky potreby, preniesla sa opäť k matke. Už teraz vyzerala mŕtva. Bledá pokožka v tlmenom svetle sviečok žiarila takmer tak, ako upírkyna.

"Prosím... Dám vám všetko, čo mám... Prosím... Prestaňte!" zachrapčala matka siedmich, teraz už len šiestich detí. Krokodílie slzy sa jej rinuli dole tvárou.
"Nechcem vaše jedlo, chcem vás!" odpovedala Ilyana a zabila aj matku.

Muž, ktorý toho doteraz veľa nenahovoril, zvrieskol. Šialené dieťa noci milovalo krik plný bolesti. Vedela, že presne tak trpela aj jej rodina. Bol v tom istý masochizmus, chcela si to vypočuť, pretože vedela, že jej rodičia kričali podobne.

Ilyana sa obzrela. Akísi ľudia vtrhli do domu s fakľami. Zrejme počuli smrteľné výkriky. Dala sa na ústup, proti toľkým nemôže použiť zväzovacie zaklínadlo. Prekvapene na ňu hľadeli. Zrejme čakali nejaké zviera. Nevedeli, že pod obalom šialenej dievčiny sa jedno ukrýva.

To bol jej čas. Vytiahla svoju dýku a rýchlym šprintom sa dostala k dverám. Ostrou zbraňou bodala všade pred seba, aby si vykliesnila cestu von. Boli takí prekvapení, že sa ani len nepohli. Pár z nich Ilyana smrteľne zasiahla a krv vytekajúca z ich rán ju nevýslovne lákala. No s posledným zvyškom síl sa ovládla a utekala späť do lesa.

Dedinčania sa spamätali a vybehli za ňou. Nevládala utekať rýchlo, na tú rodinu použila priveľa mágie. Nedosiahla ani len svoju prvú stovku a už používa najťažšie čary svojho rodu.

Hoci bola mladá, zaklínala bravúrne, bola jedna z najlepších. Na vojne sa jej to vyplatilo. Videla padnúť mnoho ľudí i upírov. Ľudská rasa bojovala za svojho kráľa, upíri za seba. Považovali kráľovnú za takú istú osobu akými boli oni. Česť bola dôvod prečo vyhrali. Hoci s obrovskými stratami.

Videla mnoho hrôz, ktoré sa udiali. Z číreho vlastenectva zabodávali ľudia svätenú oceľ do tiel úbohých upírov unavených z krvnej mágie. No nebojovali tak vášnivo. Ilyana sama zabila niekoľko stovák ľudí. S rodičmi po boku bojovala udatne za vec, ktorej verila. Ale mala skutočne pravdu?

Keby si vtedy ich kráľ nebol vzal upírsku veľkňažku, nič také by sa nemuselo stať. Zo spojenectva nakoniec vzišla vojna. Aké ironické. Ilyana si však nevšímala druhú stranu mince. Obidve rasy boli v práve.

Kráľovná Alyna skutočne podviedla svojho manžela, kráľa Alexandra. On ju chcel preto poslať do kláštora a v tichosti sa s ňou rozísť, čo upíri vnímali ako nactiutŕhanie. Najprv to začalo urážkami v krčmách a pokračovalo vzájomným obviňovaním.

Ľuďom mizol dobytok i deti, upíri sa nachádzali volajúci o pomoc, potretí cesnakom. A nič z toho by sa nestalo, keby nebývali malicherní.

Rodinu jej napriek tomu zabili až po vojne. Pár mesiacov po konci, keď ich už aj tak nebolo na svete veľa, prišli neznámi vrahovia a takto ich potupili. Nechcela na to myslieť. No zároveň po tom túžila. Ublížiť sebe samej. Chcela cítiť aspoň niečo.

Mladá dievčina z posledných síl vyliezla na strom a schovaná za veľkými listami sa rozplakala. Krv z obetí sa miešala so slzami a spolu stekali po kmeni stromu až do vyprahnutej zeme.

Na druhý deň smútok opäť vystriedal hnev a Ilyana vyrazila opäť do dediny. S prísľubom noci sa nedočkavo potácala dopredu. Keď zabije toho chlapa, zosilnie, no stále nebude môcť použiť všetky zaklínadlá. Nevadí, aspoň si korisť ponaháňa. Cítila sa ako lev, ktorý má pred sebou fatamorgánu v podobe gazely. Bolo to ešte ďaleko, no práve táto myšlienka jej dodávala chuť hýbať sa ďalej.

Oblízala si prsty, kde mala ešte zaschnutú krv zo včera a kráčala, pokým neuvidela svetlá známej dedinky. Zvieratá už nelovila, naučila sa jesť čosi chutnejšie a výdatnejšie. Zastala pri akomsi strome a rozmýšľala či sa tam opäť vyberie. Predsa len, riziko odhalenia bolo po včerajšej noci vysoké.

Spomenula si však na chuť čerstvej krvi a neukojiteľný hlad opäť prevládol nad zdravým úsudkom. Potichúčky sa zakrádala k domu. Bystrými očami sa snažila odhaliť akúkoľvek pascu, akú by jej mohli nastražiť ľudia.

Boli skutočne takí hlúpi? Nič totiž svojím skvelým zrakom nevidela. Hystericky sa rozosmiala. Nič. Ani po tom smiechu po ňu neprišli. K polnočnej večeri mala úplne voľnú cestu. Vydláždenú kosťami přeživších.

Očakávala však nejakú lesť, preto dom obišla, a vstúpila zozadu. Všade bolo ticho, počula len slabé cvrlikanie cvrčkov. Zhlboka sa nadýchla vzduchu a zacítila všetkých, čo prežili jej včerajšiu avantúru, ležať v tej istej miestnosti. Potešila sa, keď ich bude pokope viac, aspoň sa jej zvýši šanca, že jej ten muž neunikne.

Ako bohyňa smrti vstúpila do útulnej miestnosti určenej na spanie. Deti hlasno odfukovali, len obeť jej záujmu sa prehadzovala. Ticho k nemu podišla a zašepkala mu do ucha: "Poď so mnou, inak zabijem tvoje deti."

Po tomto oznámení sa strhol. Ilyana vedela, že za ňou pôjde. Spoliehal sa na jej slovo, pretože nemal inú nádej, že jeho deti raz budú žiť. Videl, ako ľahko včera zabila jeho manželku a najstaršieho syna. Jeho syna, ktorý mal raz prevziať majetok. Slza sa mu skotúľala dolu lícom, no pobral sa za krutou dcérou noci.

Bola unavená a vysilená. Čakala len na túto chvíľu. Nedovolila mu kričať, priblížila sa k tepne na krku a zahryzla. Rukou mu prekryla ústa, aby ho nebolo počuť. No on sa nebál, vedel, že sebaobetovaním ochráni svoje deti. Alebo si to aspoň myslel.