Ereminos

II. - Amon Thalass

„Amon," zopakovala som potichu sama pre seba, keď sa za ním zabuchli dvere a ponorila som sa do tmy tak hustej, až sa v nej takmer nedalo dýchať. Vzduch nepríjemne zapáchal a dostať ho do pľúc predstavovalo azda najväčšiu výzvu za celý ten deň, ktorý sa na môj vkus tiahol už pridlho. Amon zmizol, načúvala som jeho krokom miznúcim kdesi v diaľke, pomaly sa vzďaľujúcim a premýšľala som nad tým, či sa skutočne vráti a či to, čo sa práve stalo, je skutočné alebo snáď len nádherný sen obalený v nočnej more, ktorá nie a nie skončiť.

Opatrne som sa dotkla rany na čele, krv z nej prestala tiecť, avšak bolesť pretrvávala a pulzovala ako meandrujúci potok, zasahujúci z roka na rok hlbšie a hlbšie do brehu, hryzúci väčšiu a väčšiu časť súše. V tme som sa snažila dostať k stene a oprieť sa, orientácia len na základe drobnej škáry pod dverami mi však dala zabrať. V snahe neprezradiť svoju prítomnosť a vydávať čo najmenej hluku som sa potácala štvornožky bližšie k dverám, až kým sa mi nepodarilo nahmatať stenu vedľa nich. Bola nepríjemne vlhká, no aspoň nie chladná a rozhodla som sa sadnúť si a trochu sa oprieť, potichu načúvajúc, či čosi nezačujem spoza dverí, z tej spleti chodieb, ktorá ma absolútne dezorientovala.

Dvere boli vysoké a pri vstupe, teda skôr pri násilnom pohodení do miestnosti, som si všimla, že by som skrz ne prešla na výšku zrejme i dva razy. Ich konštrukcia nápadne pripomínala rezbárske práce z Basunu, najsevernejšieho kontinentálneho mesta spoza Herolských hôr, pohodlne usadeného v chladnom podnebí priamo pod ich najvyšším vrchom - Auronom. Akiste ich pre Ereminos vyrobil jeden zo zajatcov, nepochybne z bitky o ostrovnú provinciu Valaris, kde pred vojnou žili najbohatšie elity, ktoré si na remeselníkov zo severu potrpeli.

Hlava neprestávala bolieť, rovnako tak ani zvyšok môjho dobitého a poslednými dňami intenzívne skúšaného tela. V nepríjemne teplej a vlhkej miestnosti som sa cítila, akoby som sa práve zgúľala z vysokého zrázu a možno že som ani nebolo tak ďaleko od pravdy. Z bitky o Losan si nepamätám takmer nič - okrem mojej snahy dostať sa čo najskôr mimo mesta, čo sa mi, celkom zrejme, nepodarilo. V Losane som sa ocitla v asi tom najhoršom čase. Útok síce všetci očakávali už niekoľko mesiacov, odkedy sa Kir'xaagovej légii podarilo prelomiť prvú obrannú líniu pri pobreží, avšak život išiel ďalej a logistika musela fungovať naplno, dokonca ešte intenzívnejšie, než predtým. Spolu s obchodnou karavánou z blízkeho mesta, ktorá sa pozastavila v Marleninom dvore, ma vedenie mestečka poslalo do Losanu s administratívou za posledné tri mesiace. V Marleninom dvore som slúžila ako pisárka mestského zastupiteľstva, kde som zodpovedala za spravovanie spisov a zvitkov týkajúcich sa predovšetkým finančných transakcií, obchodovania a produkcie spolu s tromi ďalšími kolegami. Marlenin dvor vynikal najmä v produkcii koreňovej zeleniny a rýb, kvôli ktorým boli na neďalekom jazere vybudované jedinečné rybie farmy. V bolestiach som sa ponárala do spomienok na jednoduchšie časy, ktoré boli ešte pred pár rokmi samozrejmou realitou a zrazu sa zdalo, že sú vzdialené a tak trochu vymyslené, akoby k nim nikdy nedošlo.

Nepohodlne som sa mrvila opretá o stenu so zavretými očami, ktoré som len občas otvorila aby som skontrolovala, či cez škáru pod dverami ešte vždy dopadá pár slabučkých lúčov svetla a či svet za nimi ešte vždy existuje. Čas plynul pomaly a vlastne som ani nevedela, či vôbec plynie. Jednoducho som len predpokladala, že sa predsa nemohol zastaviť a dúfala som, že čoskoro začujem blížiace sa kroky a vo dverách sa opäť zjaví Amon, aby mi vysvetlil, čo bude ďalej. Čosi sa stalo, kdesi som zle odbočila a život razom nebol tak úplne v mojich rukách.

Sama som si však nebola istá, či ešte chcem, aby čosi ďalej bolo. Včerajšok bolel, bolela prítomnosť a zajtrajšok hrozil ešte väčším utrpením, než kedykoľvek predtým. Zo dňa na deň boli preč krásne dni strávené v Slnkom zaliatom Marleninom dvore, preč boli zelené lesy, žlté polia i zúriace vodopády, ktorých šum hrial pri srdci a upokojoval po náročnom dni plnom práce. Ostala len tá práca, avšak miesto administratívy či fyzickej námahe na poliach a jazerách sa premenila na boj o holý život. Čoraz viac sa mi zdalo, že tento osud čoskoro postihne celý kontinent.