čierne myšlienky

6.

Ukončiť pracovný pomer v kaviarni nebolo práve najjednoduchšie. Šéf vyvádzal ako zmyslov zbavený a bola som rada, že sa mi odtiaľ podarilo dostať bez ujmy na zdraví. Takže už prešla nejaká tá doba a dnes začínam svoj tretí týždeň vo firme ako sekretárka.
Lucassov otec, môj nadriadený, je stále na služobnej ceste a ja sa skutočne neviem nabažiť každej sekundy strávenej s Lucassom.
Bolo osem hodín ráno, keď mi zazvonil telefón. Lenivo som k nemu podišla a zdvihla.
"Pekné ráno prajem. Neuhádnete na čo mám chuť, slečna Collinsová." Musím uznať, že sa mi celkom páčilo, keď sme si takto vykali. Ale len pokiaľ išlo o prácu.
"Dať mi deň voľna to asi nebude." Zahundrala som. Zasmial sa mojej ironickej poznámke.
"Nie, to teda nie. Ale nebol by som proti francúzskej bagete. Samozrejme, že si aj ty jednu môžeš pribaliť." Pozrela som sa na hodinky. Ešte mám hodinu a pol. Cesta mi zaberie dobrých tridsať minút a ja som mala v pláne ešte sprchu. Nemyslím si, že by som to stíhala.
"Hádam by nevadilo, keby sa najprv zastavím v práci a odtiaľ ju odskočím kúpiť, či? Neviem či to stíham teraz ráno." Povedala som s malou dušičkou. Na druhej strane nastala odmlka. Panebože. Veď to hádam nie je až taká katastrofa.
"V poriadku. Vidíme sa." Zložil. Ani pozdrav? Nemala som z toho dobrý pocit.

Zabalila som sa do osušky a uterákom som si narýchlo prehrabla vlasy. Doľahol ku mne zvuk zvončeka a Ianov krik, že otvorí. Zobrala som si oblečenie do rúk a vybrala sa do izby. Kráčala som širokou chodbou, myšlienkami inde.
"Stíhaš?" Myklo ma a skoro som sa šmykla na vlhkých chodidlách.
"Lucass? Čo tu do pekla hľadáš?" Už som po ňom išla hodiť oblečenie, ktoré som držala. Našťastie som si v čas uvedomila, že je to moje spodné prádlo.
"Prišiel som si po teba. Aby si nemeškala."
"To je od teba milé, ale zvládla by som to." Dúfam, že to znelo aspoň sčasti tak sarkasticky ako som chcela.
"Ale nemali by sme bagety." Odpovedal naoko smutne. Aj keď sa veľmi snažil, nezakryl ako mu trhalo kútikmi.
"Och. Keď ich už spomínaš... Mohol si si jednu cestou kúpiť aj sám." Asi som bola moc drzá na to, že to bol môj dočasný šéf, ale bolo mi to jedno. Tu nie sme v práci. A on vie, aký mám voči nemu postoj.
"Ale nekúpil. Takže šup, šup. Nech už sme v robote." Keď mi došlo, že som len v uteráku, začervenala som sa. On si to hneď všimol a využil situáciu. Podišiel ku mne a rukou mi napravil koniec uteráka aby mi nespadol.
"Nie že by som ťa už bez toho uteráka videl ale..."
"Nepokračuj!" Zarazila som ho. Teraz som sa už červenala od zlosti.
"Nemyslí si, že sa náhodou stretneme a ty vtrhneš do môjho života ako cunami!" Zavrčala som.
"Už som vtrhol." Zdá sa mi to, alebo ma naozaj provokuje?
"Nič sa nezmenilo!"
"Nič?"
"Aaaaach!" To už som si chytila hlavou do rúk a zúfalo odišla do izby.

"Môžeš sa pozrieť do toho šuplíka, či tam nemám taký modrý obal s papiermi, prosím?" Milým spôsobom mi dal rozkaz.
"Do ktorého?" Spýtala som sa, lebo som si nevšimla, ktorý ukazoval. Namieril prstom na šuplík vedľa seba. Otvorila som ústa v nemom úžase. Veď ho má hneď po ruke, kristepane!
Počúvne som sa premiestnila na miesto. Čupla som si a začala som sa hrabať v tej nekonečnej diere. Nepríjemný pocit ma donútil zdvihnúť k nemu pohľad.
Zadívane na mňa hľadel. Pohodlné usadený.
"Ako sa ti sedí tam hore?" Pokúsila som sa vyznieť aspoň trochu normálne.
"Nesťažujem sa. Aj výhľad mám dobrý." Tým narážal na môj výstrih. Nebol vôbec veľký, ale bol. Prebodla som ho pohľadom. Vytiahla som modrý obal a s rachotom som ho položila na stôl. Otočila som sa, že idem pokračovať vo svojej práci, ale chytil ma za ruku a zastavil.
"Počkaj. Nehýb sa." Trochu som sa zľakla, že čo ide urobiť. Zacítila som, ako mi končekmi prstov prešiel po stehnách. Napravil mi sukňu.
"Mala si ju pokrčenú." Vydýchol, spokojný so svojím výkonom. Odignorovala som to a odpochodovala od jeho stola.
Ozvalo sa zaklopanie na dreve. Lucass dotyčnú osobu vyzval, nech vojde.
Blondína za sebou zavrela dvere a žiarivo sa usmiala na Lucassa. Až moc žiarivo. Prekrútila som očami. Neušlo mi, ako si Lucass narýchlo upravil vlasy. Blondína mu podala papiere.
"To by zatiaľ malo byť všetko, pán Harington."
"Ďakujem, Isabell." Prijal papiere a založil ich na hromadu k ostatným. Chvíľu sa na seba usmievali. Nakoniec sa pozdravila a odišla. Lucass pozrel mojím smerom a zasmial sa na mojom pohľade. Mykol plecami a dodal:
"Mala by si si od nej brať príklad." Ja som len pohŕdavo odfrkla.

Flashback
"No tak, Lucass!" Silno som ho zdrapila za ruku, ale bol moc silný. Vytrhol sa mi a so zúrivým pohľadom povedal:
"Nedotýkaj sa ma!" Tie slova ma zasiahli ako dýka do srdca. Cítila som, ako mi stekajú slzy nie len po lícach, ale po celom vnútri. Sledovala som ho, ako odo mňa odchádza. Sadla som si na najbližšiu lavičku a zložila si tvár do dlaní. Nemohla som zastaviť prúdy sĺz. Všetko čo som cítila sa vo mne zrútilo ako domček z kariet.
Asi po polhodine, keď som sa vyplakala som sa nad všetkým zamyslela. Niečo sa vo mne zlomilo. Už druhýkrát. Myšlienky mnou prúdili, ako keby boli pobláznené. 
Už nie.
Zastavila predo mnou tmavá silueta.
Postavila som sa na nohy a opätovala Lucassovi pohľad.
"Cara, prepáč. Mrzí ma to." Neodpovedala som. Len som sa otočila na odchod.
Počula som kroky ako sa za mnou rozbehol. Chcela som sa rozbehnúť tiež, ale bolo by to zbytočné.
Zastavil ma vlastnými rukami a otočil k sebe. Chytil ma za plecia, držal ma ako v klietke.
Nemala som kde ujsť. Chcel ma objať , ale ja som sa začala brániť. Mykala som sa, a keď to nepomáhalo, začala som mu udierať rukami do hrude s hlasným plačom.
Vtedy ma pustil.
To bola posledná noc čo som videla Lucassa Haringtona.
Až doteraz.