čierne myšlienky

15.

Bytom sa ozýval zvuk zvončeka. Netrvalo dlho a pridalo sa aj dopadanie rúk na dvere.
Pozrela som sa vystrašene na Iana, ktorý mi odpovedal myknutím pliec.
Vykročila som k dverám, meter pred nimi som zaváhala a nakoniec ich otvorila.
Mysľou mi behali rôzne veci, ale to, čo ma za nimi čakalo bol hotový šok.
Za prahom dverí stál zmoknutý Lucass.
Rozšírila som na neho oči.
Pohľad na neho mi zovrel žalúdok. Vyzeral strhane.
Práve som sa ho chystala pozvať dnu, ale predbehol ma.
"Môžeš ísť na chvíľu von?" Spýtal sa.
"Von?"
"Stačí sem na chodbu. Nebudem ťa ťahať von do dážďa." Prikývla som, prehodila si cez plecia mikinu a nasledovala ho.
"Deje sa niečo Lucass?" Mlčal. Čakala som kým prehovorí, no nakoniec som to nevydržala.
"Ide o Isabell? Lucass... Prosím, hovor so mnou."
"Ja sa ti chcem ospravedlniť."
"Za čo?"
"V prvom rade, že som ťa trápil. Opäť. A aj za to, že som sa tu vlastne objavil."
"Asi nechápem."
"Mám na mysli to, že sme sa zase stretli..." Srdce mi poskočilo. Natiahla som k nemu ruku.
"Lucass... To je v por..." No on mi skočil do reči.
"Nie Cara! Nič nie je v poriadku!" Nalievahosť v jeho tóne ma zaskočila. Uhol sa pred mojou rukou. Urobila som k nemu krok ale cúvol.
"Nechytaj ma." Jeho slová na mňa zapôsobili ako dýka do tela.
"Lucass, ja nechápem. Čo som urobila?"
"Odchádzam, Cara."
"Teraz? Ešte sme nedohovorili..."
"Ja ale neodchádzam domov." Teraz som sa už chytila za hlavu a pošúchala si spánky. Nečakala som a využila príležitosť. Prudko som k nemu vyskočila a obkrútila ruky okolo neho. Hlavu som mu zaborila do mohutnej hrude a držala ho, odhodlaná nepovoliť.
Jeho napäté telo sa spočiatku bránilo môjmu objatiu, no po chvíľke sa uvoľnil. Jednu ruku mi zaboril do vlasov a druhou ma hladil po zátylku.
Keď som povolila objatie, odsunul ma od seba.
Z vrecka vytiahol obálku a vtlačil mi ju do ruky.
"Toto je pre teba."
"Čo je to? A prečo mi to dávaš?"
"Otvor si to, ale až keď tu nebudem."
"Kde tu?" Prešiel mnou nepríjemný pocit.
"Odchádzam do Nórska." Podlomilo mi kolená.
"Prečo? Na ako dlho?"
"Na stálo..."
"Povieš mi prečo?"
"Nemusíš sa obávať, že kvôli tebe." No jasné. Ako ma to mohlo čo i len napadnúť? Pozrela som sa na obálku, ktorú som otáčala v rukách. Podala som mu ju so slovami, že ju nechcem, ale on mi ju aj tak nechal.
Naklonil sa ku mne a pobozkal ma na čelo.
"Zbohom, Cara." A s týmito slovami Lucass zmizol.

Vrátila som sa späť dnu. Ani neviem ako so prešla na balkón, keďže som mala pocit, že sa mi plietli nohy. Oprela som sa o zábradlie a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Vietor mi príjemne prúdil pomedzi vlasy.
Otvorila som obálku a vytiahla dar od Lucassa.
V rukách sa mi ocitol malý obdĺžnikový papierik.
Fotka.
Zahľadela som sa na svoju tvár na nej.
Smiala som sa a rozcuchané vlasy mi padali do oči.
Najprv som nevedela spoznať kde je to fotené a kedy, ale vzápätí mi to došlo.
Fotka je spred niekoľkých rokov. Boli sme spolu na výlete vlakom. Cestovali sme celý deň všade kde sa dalo.
Dolu lícami mi začali tiecť slzy. Fotku som si silno privinula k hrudi.
Vošla som naspäť z balkónu. Pred izbou na mňa čakal Ian, no ja som mu len naznačila nech ma nechá samú. Zavrela som za sebou dvere a sadla si za notebook. Otvorila som ho a pozerala na displej.
Dúfala som, že neoľutujem to, čo som sa chystala spraviť.
Otvorila som email a napísala súrny mail šéfovi, Lucassovmu otcovi.
Požiadala som ho, aby mi povedal čo vie o Lucassovom náhlom odchode a kedy odchádza.
Ľahla som si na posteľ a čakala.
Ozvalo sa upozornenie. Prišiel mi mail.
Vyskočila som na nohy a dúfala, že je to odpoveď.
Bola.
Jediné, čo mi vedel povedať je, že Lucass odlieta ráno o 8.
Nastavila som si budík a pokúsila si pospať.

Kráčala som letiskom. Do jeho odletu ostávalo už len pár minút.
Hľadala som ho očami v dave ľudí, ale nikde som ho nevidela. Začala sa ma zmocňovať panika.
Znovu a znovu som vytáčala jeho číslo, ale už si vypol mobil.
Načo si dopekla tak skoro vypol mobil?!
Zrazu sa letiskom rozliehal oznam odchodu jeho letu. Začala som sa obzerať ešte splašenejšie.
Vtedy mi padol do očí.
Kráčal kus odo mňa.
Rozbehla som sa a začala sa predierať pomedzi dav. Zdalo sa mi, že je čoraz ďalej a ďalej odo mňa.
Začala som volať jeho meno.
Najprv normálne, ale keď som videla ako mizne priamo predo mnou pridala som na intenzite.
Ani sa neotočil.
Hlas sa mi lámal, no ja som neprestávala.
A vtedy vošiel do dverí a už som ho nevidela.
"Nie! Prosím, stoj!" Zazneli moje posledné slová.