KD: Bojovník budúcnosti ✔

LXII. Spomienky za všetky peniaze

Zero

Začalo to dávno. Mal som päť rokov, keď otec zabil mamu a pre neho si prišla polícia a odviedla ho. Tesne predtým ešte stihol zaboriť guľku i do mojej malej sestry, ktorá ešte len ležala v kolíske a najviac, na čo sa zmohla, bol plač.

Sledoval som to zo skrine, do ktorej som sa ukryl. Keď ma polícia našla, odviedli ma. Pýtali sa ma, čo sa stalo, prečo sa to stalo. Stále som len krútil hlavou na znak toho, že netuším. No ja som to vedel.

Otec to dostal za úlohu. Mal nás zabiť. Prikázala mu to organizácia, v ktorej pracoval. Veľa som o nej v tom čase nevedel, no otec sa vracal z práce vždy podráždený a neraz som zazrel, že jeho ruky pokrývala červeň krvi.

Bol Krotiteľ, moja mama bola obyčajná žena, ktorá nemala dar od prírody. Moja malá sestra ho tiež nezdedila. Ale ja áno. Nebolo to síce nič silné, ale bolo to tam. Preto ma otec ušetril. Mňa zabiť nemal. No organizácia usúdila, že mama a sestra sú nebezpečné. Videli priveľa. Aj to malé dievčatko, ktoré o sebe ešte ani nevedelo.

Skrátka, otca odsúdili. Ja som sa dostal do náhradnej rodiny, kde som býval do svojich trinástich. Bola to milá rodina, ale ľudská. Nemali pochopenie pre moje sny plné krvi a obzvlášť nie od chvíle, kedy sa zjavili duchovia osobnosti a ja som sa načiahol za oranžovým.

Nevedel som, čo jeho farba znamená, no prišlo mi to smiešne. Odvážny? Ja? Plakal som v skrini, kým otec zabíjal moju rodinu. Nikdy som nebol ani nebudem odvážny. Moja sila to len potvrdila. Ochrana. Výstižné pre chlapca, ktorý sa skrýva. A keď ku mne pricupital môj Reell, mal som po novej rodine. Už ma nechceli.

Našli ma ľudia z Ostrova a zobrali ma na to bájne miesto aj spolu s mojim Reellom, ktorému som meno nevedel dať. Bola to pekná srnka s bielymi bodkami na chrbte, ktorá s radosťou zrážala veci z políc.

Kým som sedel v lietadle, prisahal som, že už nikdy nebudem slabý. Budem silný a odvážny. Ako vraví moja duša, ako to má byť.

Snažil som sa, naozaj. Púšťal som sa do bitiek a tým som kompenzoval svoju slabosť pri mágii. A potom prišiel Daryl. Konečne som si našiel kamaráta, hoci to vyzeralo skôr ako nechcené spojenectvo. Ja som ho ochránil pred tými, ktorí ho chceli zbiť, a on mi pomáhal prejsť jednotlivými fázami.

Potom sa však naše cesty rozišli. Mňa si veľmi skoro po odchode z Ostrova našla organizácia vrahov. Bolo to jednoduché. Buď sa k nim pridám, alebo zomriem. Neviem, na čo som myslel. Že svet bude možno lepší, ak budem pracovať v žumpe.

Musel som zložiť test. Bolestivý test, ktorý ma občas ešte stále máta v snoch. Zabi svojho Reella, hovorili. Moja srnka ešte stále nemala meno. No keď som to urobil, slzy nestekali len po mojej tvári, ale aj po tej jej. No stal som sa nájomným vrahom, jedným z najlepších. Jej sĺz ma však nikdy nič nezbavilo.

Odhodlal som sa. Urobím, všetko, čo mi urobia. Život mojej srnky nevyjde navnivoč. Bolo to tak dlhé roky. Až dovtedy, kým som nestretol teba.

Ris sa načiahne ku mne a prstami mi zotrie slzy. Nemusel som tie slová vysloviť nahlas. Stačilo na to myslieť a ona to zo mňa vytiahla. No spomienky sú stále bolestivé. „Išlo o tú organizáciu?" spýtam sa s priškrteným hlasom. „Tá, v ktorej sme pracovali? Pomáhali sme Luciferovi?"

Ris sklopí pohľad k svojim nohám a odtiahne svoju ruku. „Čo chceš, aby som ti povedala?"

„Pravdu. Nič viac, nič menej."

„Ja neviem, Zero. Možno áno. Sedelo by to. Vedel si, že sa tá organizácia pred vyše rokom rozpadla? Vládcovia hovorili o organizácii nájomných vrahov, ktorí napomáhali v prebudení Lucifera. Zero, mohlo ísť o tú organizáciu, ale nemuselo."

„To je strašné," zastonám. „My sme pomáhali Luciferovi."

„Dopekla, Zero, to vôbec nie je isté," namietne Ris.

„Viac vecí hovorí pre, než proti," namietnem a zakloním hlavu. Ako sa to mohlo stať? Mohol som byť pred rokmi taký slepý? Zúfalý? Pri všetkých bohoch...

„Veď sa upokoj," zahriakne ma Ris. „Niektorí mu pomáhajú aj teraz a vedome. Neber to tak tragicky."

„Inak sa to brať nedá," namietnem. „Veď on chce zničiť Krotiteľov! A aj svet!"

„Len pokoj. A nikomu o tom nehovor. Ten, kto nezažil, by pre to nemal pochopenie. Ani Kynsley, ani jej brat. Chápeš?"

Chcem namietnuť, ale ona mi len ukazovák priloží na pery a šepne. „Len prikývni, alebo pokrúť hlavou."

Nie som si istý, či ma neovplyvní jej mágia, no napokon prikývnem.

Ris s úsmevom odtiahne prst a vstane zo zeme. Už-už sa otáča, ale napokon mi venuje ešte jede pohľad: „Prečo si sa tak rozhodol? Že ma ušetríš?"

„Netuším," odvetím pohotovo. Na túto otázku som si nedokázal odpovedať roky. „Proste si nevyzerala ako vinná. Ani tak, že si ma chcela zabiť."

Popiera to logiku, to áno. Lepšiu odpoveď však nemám.

Ris nad tým tiež pokrúti hlavou. „Som vinnejšia než drvivá väčšina tých, ktorých si zabil."

•••••

Túlam sa pred hlavnou budovou v snahe nájsť Daryla alebo Kyn. Na nich oboch padol výber vládcov a nikto sa netají tým, že ho zaujíma, čo vlastne v hlavnej budove riešia. Ale vedľa budovy natrafím len na Scotta.

„Ešte sú tam?" spýtam sa.

Scott sa prekvapene strhne. Nevšimol si ma. „Hej. Aspoň väčšina. Mishelle už odišla."

„Prečo?"

Scott mykne plecami. „Nepýtal som sa."

„Možno sa už rozhodli, že ona to určite nebude," nadhodím po chvíľke dusivého ticha.

Zadíva sa na mňa popod nadvihnuté obočie. „Alebo to odmietla."

„To sa dá?"

„A prečo by sa nemalo dať?" spýta sa Scott na oplátku.

Myknem plecom. „Nemáš pocit, že v tom prípade by odišla aj Kynsley?"

Scott sa pár sekúnd neozve. Potom pokrúti hlavou a povie: „Vôbec."