NEbudeš len kamarát

Jecob záchranca

Bolo zvláštne byť pri vašich najlepších kamarátoch a nepriznať sa, že sú to vaši kamaráti. Každý s týmu vedel toto tajomstvo. V blízkosti otca sme si cudzí.

Dozvedela som sa, že za tú dobu keď som si ja kupovala kávu a vyprázdňovala močový mechúr náš tím strelil tri góly. A všetky sa pripočítali na Aresove konto. Hokejový boh robí zázraky, pomyslela som si.

Prestávka skončila a ja som skončila s otcom na hráčkej lavici. Dievčatá okolo mňa ktoré si ma všimli na mňa hádzali vražedné pohľady každú sekundu. No čo, tomu sa vraví hokejová dcéra. Môj otec ma radšej hokej ako mňa o tom nepochybujem, ale nevadí mi to zvykla som si. Zápas pokračoval a ja som sa začínala nudiť. Bolo viac než jasné, že vyhráme. No zabíjalo ma to, že som nemohla prehovoriť ani s jedným hráčom. Bola som z toho na nervy. Žilami mi namiesto krvi tiekla zima. Ares ktorý tu mal jediný mikinu ani neviem prečo ju po mne hodil a tým si zaslúžil otcovu pozornosť. Otcovi sa zdvihlo obočko a potom prehovoril:,,Vy sa odkedy bavíte?" ,,Nebavíme len som jej dal mikinu!" povedal Ares. ,,Je na nej vidieť aká je jej zima." Milujem môjho otca a ešte viac milujem tú jeho podozrievavosť, áno Ares klamal ale presne vedel akoby jeho tréner a môj otec vyšiloval. Berie ma ako princeznú a myslí si, že ich pozná najlepšie. Dobre vie aké sú svine. A určite vie, že keby som sa do hokejky zaľúbila ublížila by som si.

Zápas skončil. Vyhrali sme, ako inak. Rozlúčila som sa s otcom a vybrala sa domov. Ešte stále som na sebe mala Aresovu mikinu ale dnes mu ju vrátim. Ideme totiž večer vonku. Cestovanie od arény k mame zvyčajne trvalo pätnásť minút autom. Keďže mama pracuje ako doktorka na detskej klinike musela som ísť autobusom. Ďalšia z možností bola poprosiť otca ale ten by chcel aby som prespala u neho a to som ja nechcela. Nebola som zvedavá na jeho novú frajerku ktorá by kľudne mohla byť moja staršia sestra. Doparoma veď je to úchylné. Mám osemnásť môj otec štyridsať a jeho priateľka dvadsať päť. Fuj! Buď je to zlatokopka. Je to zlatokopka. Otec má kopec prachov. Na druhej strane aj mama má peniaze. Som z bohatej rodiny pomyslela som si. Mama je doktorka v súkromnej klinike, to som zabudla dodať. To znamená, že prachy má. Otec trénuje našu osemnástku kedysi bol profesionálnym hokejistom. Nepatrím, ale k namysleným deckám. Je mi trápne pýtať od rodičov prachy a tak podstivo pracujem na mojej hudobnej kariére. Baví ma písať texty ale spev mi ide tiež. Pred sekundou som chcela ísť busom ale potrebovala som trošku pohybu pomyslela som si. Mala som pri sebe sluchátka a beh som milovala. Keby som šla lesíkom je to skratka. Ani jeden z rodičov nechcel aby som chodila lesom. Vraj má tam niekto prepadne. Ale kto by ma prepadol veď je biely deň. Do uší som si strčila sluchátka a pustila si energetickú hudbu. Takú ktorá by ma namotivovala. A verte či nie účel splnila. Lesnou cestou som bežala ako zmyslu zbavená. Snažila som sa zrýchliť a až keď som cítila že mi pomaly ubúdajú silu spomalila som. Ďalších pätnásť minút som si udržala stále tempo. Hneď potom som zrýchlila a znovu bežala na moje sily veľmi rýchlo. Toto tempo som si chcela udržať ale povrch sa začínal zhoršovať a mne hrozilo, že si rozbijem nos a tak som spomalila. Až k našej ulici som si už udržala zvládnuteľné tempo. K domu som sa dostala zadnou cestou. To znamenalo, že k otvoreniu dverí som potrebovala kľúč ktorý som samozrejme nemala. Náš plot bol vysoký ale rozhodla som sa ho preliezť. No rozhodla uvažovala som nad tým stotinu. V lezení nie som dobrá a jediný strach ktorý mám je z výšok. Liezla som pomaly a v hlave som si opakovala hlavne v kľude, rozvážne a pekne to prelezieš. Lenže v tom som sa pozrela na zem a nemohla urobiť krok. Možno je to smiešne ale už takáto ,,výška,, je pre mňa výška. Ostala som sedieť na našom betónovom plote netušiac ako som sa tu dokázala vyštverať. Ako paralyzovaná som vytiahla mobil a v zúfalstve zavolala Jecobovi. Ak mi Jecob nepomôže budem volať hesičov.
,,Áno?" ozavalo sa z telefónu.
,,Poď ma dať dole z plotu inak zavolám hasičov!" Z telefónu sa ozýval hlasný smiech. ,,Kde si?" povedal počas neustáleho smiechu. ,,Na našom zadnom plote. Pod po mňa!!!"
,,Idem, kľud!" povedal znovu cez smiech a položil. Čakala som a dúfala, že sa tu dostane čo najskôr. Nevydržím tu už ani minútu. Držala som sa toho plotu ako najatá. Celá spotená som sedela na múriku. Nebolo už tak teplo keďže bol september ale nebolo ani najchladnejšie. Slnko na mňa ešte pálilo, ale pri tom pofúkoval vietor, preto bolo počasie neutrálne. ,,Čo to robíš?" pýta sa ma známy hlas a ja som sa konečne aspoň trochu ukľudním. ,,Snažím sa ísť dnu." Jecob sa smial tak hrozne, že poriadne nedýchal. ,,Daj ma dole skríkla som!!!"
,,Dobre v kľude."povedal cez smiech a pomaly ma chytil za boky. ,,Hop, si dole" povedal si. ,,Díki." poďakovala som. ,,Mala som pocit, že zomriem." ,,Nehovor!" smial sa ďalej. ,,Preboha, čo si tak spotená?" spýtal sa keď si zrejme všimol tu prepotenú Aresovu mikinu. Dám ju vybrať pomyslela som si. ,,Bežala som domov." ,,Nenormálne dievča, poď pustím ťa domov cez náš dom." povedal a už ma ťahal na jeho pozemok. Aj toto je výhoda mať suseda kamoša silného hokejistu.