Ku hviezdam... (ONC 2024)

2.kapitola

Ráno som stala ešte pred úsvitom. Celú noc som sa prehadzovala, pretože som nedokázala prestať myslieť na vidinu, ktorú mi ukázal Hviezdny svit. Zakaždým, keď som zavrela oči, mala som opäť pred očami postavu, ktorá sa mi prihovorila. Koho som vlastne mala zachrániť? A prečo som videla mesto ľahnúť popolom? Mojou hlavou vírilo množstvo myšlienok, ktoré bolo takmer nemožné zastaviť. Preto som sa rozhodla, že kontaktujem svojich predkov. 

Ako jedna z mála som mala moc privolať k sebe predkov, ktorí mi radili aj počas môjho dospievania. Nebudú nadšení z toho, že som si ich opäť privolala, no nemala som na výber. Ak chcem vedieť, čo tá vidina mala znamenať, musím urobiť to, čo je potrebné.

V izbe som si lusknutím prsta vytvorila ochranný kruh, ktorý by ma mal chrániť pred neželanými návštevníkmi môjho podvedomia. Pred seba som rozsypala biele ruže a zapálila som sviečku na ktorej sa vynímal ornament slnka a mesiaca. Dva najdôležitejšie elementy, ktoré nám dodávajú silu a ukazujú nám cestu počas ich pôsobenia na oblohe.

,,Zvolávam silu Mesiaca a Slnka. Spojte ma s predkami a dovoľte mi poznať pravdu." Zavrela som oči a sústredila som sa na vlastnú energiu a silu sviečky, ktorá mnou prúdila. Náhle som oči otvorila a ocitla som sa v dostatočne jasnej miestnosti, ktorá bola obklopená bielou hmlou. V strede ničoho bola lavička a tak som si na ňu sadla.

,,Ty sa naozaj nikdy neponaučíš však?" ozval sa z diaľky ženský hlas, ktorý som však nepoznala. Pomaly ku mne podišla ženská postava, ktorú som spoznala. Podľa fotiek, ktoré mi matka ukazovala, aby som spoznala rodokmeň, toto bola moja prateta Tesera, ktorú upálili za praktikovanie mágie, aj po jej zakázaní.

,,Ty si moja prateta Tesera však?"

,,Aspoň ti matka niečo ukázala, keď už ťa opustila." Vypustila zo seba a ja som sa na ňu prekvapene pozrela. ,,Čo? Myslela si si, že na teba nedohliadame? Veď si zostala v meste Draconis úplne sama. Nemohli sme to nechať len tak." Jej slová mi vyčarili úsmev na tvári, aspoň niekoho som zaujímala.

,,Tá vidina, čo som mala..."

,,Áno, vieme o nej. Musíš si dávať pozor Millie. Tvoja moc bude rásť, no s ňou bude rásť aj zodpovednosť za všetkých ľudí, ktorých sa rozhodneš chrániť. Je len na tebe, koľko z tej moci využiješ, no buď opatrná. Cítime, že sa blíži niečo veľmi zlé. Hviezdny svit ti ukázal iba jednu časť, ani my nevidíme viac, no veríme tomu, že zachrániš svet." Prekvapene som nadvihla obočie a postavila som sa z lavičky.

,,Ja mám zachrániť svet? Po tom všetkom, čím som si musela prejsť? Matka ma opustila, lebo som jej očividne nebola dosť dobrá. Otca nepoznám, a bohvie, čo všetko ma ešte čaká." Prateta ku mne pristúpila a pohladkala ma po líci.

,,Viem, že si silná Millie. Si silnejšia ako ktorákoľvek čarodejnica pred tebou. Zvládneš všetko, čo ti osud prinesie. Pamätaj si jedno, ak ti život prinesie balóniky, vzlietni do neba. Nájdeš tam odpovede, ktoré hľadáš a ešte omnoho viac."

Prebudila som sa doma v tej istej polohe, v ktorej som aj opustila tento svet v podvedomí. Upratala som všetky veci a spravila som si čaj na ukľudnenie. Pociťovala som neuveriteľný strach a stres.

Ako si niekto mohol myslieť, že niekto ako ja, dokáže zachrániť svet pred blížiacim sa nebezpečenstvom? A hlavne...O aké nebezpečenstvo ide? Mala som množstvo otázok a veľmi málo odpovedí. Nútilo ma to premýšľať nad mojimi rozhodnutiami z minulosti a o tom, aké rozhodnutia ovplyvnia moju budúcnosť, ktorá je vlastne nejasnou. Potrebovala som viac odpovedí, no vedela som, že sa ich tak skoro nedozviem.

~

Po uprataní celej domácnosti a upravení byliniek na potrebnú formu, som sa rozhodla, že prišiel najvyšší čas zapojiť do mojej dilemy aj moju skvelú kamarátku Caru. S Carou som sa hrávala už ako malé dieťa a po odchode mojej matky sa Cara stala mojou staršou sestrou. Sama má mladšiu sestru takže vedela ako sa ku mne správať. Je to čarodejnica takisto ako ja, akurát jej mágia je trochu iná. Dokáže ovládať iba jeden element a to vzduch. Jej schopnosť je však unikátna pretože dokáže prinútiť ostatné elementy spolupracovať.

Prešla som popri námestí na druhú stranu mesta a blízko lesa som zabočila vpravo. Cara bývala v podobnom dome ako ja. Zvonku už pomerne chátral, no vnútri vyzeral elegantne. Zaklopala som na dvere, no z nich sa vyrútila nahnevaná Carina sestra Luciana. Chcela som sa jej spýtať, čo sa stalo, no zahriakla ma rukou, nech sa o to ani nepokúšam.

,,Luciana! Okamžite sa vráť!" Skríkla po nej Cara, ktorá sa plná hnevu rútila k dverám, no Luciana švihla rukou a dvere sa Care zavreli priamo pred nosom.

,,Luci!" Zahriakla som ju, no stačil mi jediný jej pohľad a vedela som, že nemám pokračovať.

Cara pomaly otvorila dvere a ja som sa na ňu usmiala.

,,Dýchaj." Cara sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Vstúpila som dnu a sadla som si do pomerne malej obývačky. Na stole sa nachádzala konvička s čajom a tak som si ako vždy naliala do šálky.

,,Ja to dievča naozaj nechápem. Jedného dňa ma privedie do hrobu s jej správaním." Rozčuľovala sa Cara a prechádzala sa po miestnosti.

,,Čo spravila tentokrát?" Cara si sadla vedľa mňa a naliala si čaj.

,,Zmyslela si, že začne praktikovať temnú mágiu. Ani netuším, ako sa vôbec dostala k takej knihe! Myslela som si, že sme sa všetkých zbavili." Temná mágia v Draconise opäť a raz? To nie je dobrá správa. Ak sa Luciana dostala ku knihe temnoty, mohli sa kľudne aj ďalší mágovia. Ak by ju začali praktikovať mohli by... Nie! Na toto ani nepomysli Millie!

,,Dobre. Zober si veci, ideme k jazeru. Obe potrebujeme vypnúť a pobyt na čerstvom vzduchu, mimo obyvateľov Draconisu nám len pomôže. Prídeme na nové myšlienky a spoločne vyriešime všetky záhady." Cara prikývla a odišla si zobrať tašku s vecami.

Opustili sme jej príbytok a vydali sme sa smerom k lesu, kde sa nachádzalo malé, no za to priezračné jazierko. Našli sme to tu ako deti, keď sme sa snažili skryť pred mojou mamou.Ten deň si pamätám presne. Moja mama mi oznámila, že mojím osudom je znetvoriť svet a priviesť ho do nového začiatku a ja som tomu nechcela veriť. Doteraz nemôžem uveriť tomu, čo mi mama povedala. Až neskôr som pochopila, že si môžem vybrať cestu, po ktorej budem kráčať. Vždy bolo na mne či sa stanem temnou alebo dobrou čarodejnicou. A možno aj práve preto mama odo mňa odišla. Nepáčilo sa jej, že sa zo mňa stávala dobrá čarodejnica. Niet sa čomu čudovať, vždy som mala okolo seba pozitívnych ľudí, ktorí mi pomáhali na mojej ceste, nemala som v úmysle im ublížiť, spôsobiť im bolesť. Od toho dňa sme sem chodili vždy, keď sme sa cítili na dne, alebo keď sme potrebovali vypnúť od všetkých našich problémov a starostí, ktoré sa nám častokrát iba kopili. S Carou sme si pomáhali navzájom vždy, keď bolo treba a boli sme spokojné s našimi životmi. Nepotrebovali sme nádherné oblečenie, drahé šperky alebo luxusné príbytky. Stačilo nám, že môžeme žiť podľa našich predstáv bez odsudzovania druhých ľudí. 

1162 slov