Život hore nohami

Kapitola 6. - Slon v porceláne

„Čo hovoril doktor?" opýtam sa Lucie, keď konečne vyjde von.

Znechutene zavrčí a potiahne si voľné šaty, akoby chcela zakryť brucho.

„Je to pako," odfrkne. „Ani sa neopýtal, či chcem vedieť pohlavie, a hneď vykvákal, že to je chlapec. Bol hrozne otravný a vyzvedal, či už máme meno."

V hrdle mi z neznámeho dôvodu narastie hrča. Nie som typ, ktorý by ochkal pri videách malých mačiatok a tučnučkých detí v smiešnych kostýmoch. Prečo by ma malo dojímať, že to decko je chalan? Veď to vlastne nie je žiaden zázrak, pravdepodobnosť je päťdesiat na päťdesiat. Chlapec alebo dievča. Komu na tom záleží?

„No hej, aspoň s menom sa nemusíme trápiť, nie?" snažím sa ju utešiť.

Vôbec ma neberie na vedomie.

„A ešte hovoril, že sa mám nachystať, pretože to vyzerá, že budem každú chvíľu rodiť."

Usmejeme sa na seba. Čím skôr to budeme mať za sebou, tým lepšie.

Kráčame vedľa seba k autobusovej zastávke. Zúfalo sa snažím vymyslieť tému, o ktorej by sme sa dokázali my dvaja porozprávať, ale nič mi nenapadá. Je dobré, že to malé, teda vlastne malý, pôjde na adopciu. Aj keby sme si ho chceli nechať, ako by to vyzeralo? Existovali by sme vedľa seba a nekomunikovali spolu? Rozprávali by sme sa iba s ním? Alebo ho nebodaj používali ako prostredníka? Hej, Ironman, povedz mame, aby kúpila mlieko. Hej, Ironman, povedz tatovi, že je debil. Celkom živo si to dokážem predstaviť.

„Počuj, nevadilo by ti, keby som išla domov sama?" opýta sa z ničoho-nič Lucia, keď sa spoza rohu vynára náš autobus.

„Samozrejme, že nie, ale nemala by si. Niečo by sa ti mohlo stať a..."

„Mne sa už niečo stalo," ukáže si na brucho.

Prevrátim očami. Neubehne deň, aby mi to neoplieskala o nos.

„Chápem, ale nepotrebuješ, aby som ti pomohol?"

„Som tehotná, nie chorá," odsekne. „Potrebujem byť chvíľu sama."

„Jasné," prikývnem idiotsky, pretože nechápem. Chce byť sama bezo mňa alebo sama s tým malým v bruchu?

Autobus zatiahne k obrubníku a dvere sa so syčaním otvoria. Vystúpia z nich ľudia s taškami plnými pomarančov, džúsov a čokoládok, ktoré sa nosia príbuzným do nemocnice.

„Tak ahoj," rozlúči sa so mnou Lucia a s námahou sa vyštverá po schodoch. Cez okno vidím, že sa obzerá a snaží sa nájsť voľné miesto, ale v autobuse je plno a nikto ju nepustí sadnúť si. Príde mi jej ľúto. Prvý raz si uvedomujem, že to, čo musím robiť ja počas tehotenstva je absolútne nič oproti tomu, čo sa deje s jej životom. A úplne zbytočne, pretože po deviatich mesiacoch trápenia a bohvie koľkých hodinách na pôrodnej sále, odíde s nemocnice s prázdnymi rukami. Tomu sa fakt hovorí absolútne mínusová investícia.

Vopchám si ruky do vreciek a pomaly vykročím smerom domov. Prejdem polovicu trasy, keď sa z neba spustí drobný dážď. Schovám sa do najbližšej autobusovej zastávky a počkám na ďalší spoj. Kým príde, vonku už husto leje. Prebehnem k obrubníku a vďačne nastúpim. Predieram sa uličkou dozadu. Kdesi v strede autobusu oproti dverám zbadám známu tvár s dlhými vlasmi. Zelené oči upiera na sklo, po ktorom sa naháňajú dažďové kvapky, a zdá sa mi, že aj ona má vlhké líca.

Mohol by som prejsť okolo bez pozdravu a tváriť sa, že som si ju nevšimol. Vlastne by som sa ani nemusel nijako tváriť, pretože ma aj tak nevníma, ale po tom, čo som ju videl dnes v nemocnici, mi nedá. Zastanem pri jej sedadle a chytím sa tyče nad hlavou.

„Ahoj," pozdravím.

Zdvihne ku mne hlavu a prudko zažmurká.

„Moje nervy, teba si snáď vaši dali naklonovať, alebo čo? V poslednom čase mám pocit, že si všade."

Ja idiot, nadávam si v duchu. Načo som sa snažil byť milý? Mohol som si to odpustiť. Táto ženská má namiesto jazyka bič.

Skloní hlavu a opäť sa zadíva do okna, ale pri tom si nenápadne utrie chrbtom ruky líce. Tak predsa sa mi to nezdalo, naozaj plakala. Zvrchu vidím, že má dlhé husté riasy. Tiež sú mokré.

„Je mi to ľúto," vyletí zo mňa.

Okamžite sa vystrie a škaredo na mňa zazrie.

„Prosím?"

Odkašlem si.

„Dnes som bol v nemocnici. Videl som ťa na lavičke s niekým, kto sa na teba veľmi podobal. Myslím, že to bola tvoja sestra. Mrzí ma, že je chorá."

Prižmúri oči a skúmavo si ma premeria.

„Prečo si myslíš, že je chorá?" opýta sa.

Neviem, či je taká zabrzdená, alebo si zo mňa robí srandu.

„Bola predsa v nemocnici. Mala na sebe pyžamo. Sedeli ste vedľa onkologického pavilónu," koktám.

Uvažujem, či som si nemohol biele pyžamo pomýliť s nemocničnou uniformou. Možno je to sestrička a s niekým sa rozišla, preto vyzerala taká nešťastná.

V duchu si trieskam hlavu. Prečo musím zo seba vždy vypustiť niečo skôr, než si to premyslím?

Autobus s trhnutím zastane a Saša vyskočí na nohy. Kým sa spamätám, stojí vo dverách. Urobím ďalšiu vec bez premýšľania – pohnem sa za ňou. Som si takmer istý, že to bolo pyžamo, a nie uniforma. Viem, aké to je, keď sa niekto trápi a je na to sám, no napriek tomu sa tvári ako veľký hrdina. Škrie ma svedomie kvôli Lucii. Nedokážem jej pomôcť a cítim sa ako handra. Bolo by fajn, keby som mohol dnes urobiť aspoň jeden dobrý skutok.

Zoskočím na chodník tesne predtým, než autobus zasyčí a pohne sa ďalej. Obzerám sa, kým medzi chodcami nenájdem Sašinu tmavú hlavu. Je to ľahké, pretože je vysoká. Rozbehnem sa za ňou. Sledujem jej štíhlu postavu, ako sa šikovne vyhýba ľuďom a kráčam za ňou bohviekam.