Život hore nohami

Kapitola 23. - Návšteva

Takže dnes pridávam opäť večer a ďalšia bude ráno :-)

Keď Saša odíde a uložím Ironmana spať, odrazu nemám čo robiť. Mohol by som sa učiť, alebo upravovať fotky, ale som príliš unavený. Rád by som sa s niekým porozprával, ale chalani sú určite na pive, a ja nemám silu ísť večer von a do noci kdesi posedávať, keď viem, že ráno musím skoro vstávať.

Obraciam mobil v ruke a uvažujem nad tým, ako rád by som jej zavolal, alebo aspoň napísal. Premýšľam nad tým, akú výhovorku by som mohol použiť. Napríklad, že Ivko sa na ňu pýta, ale to je príliš priehľadné. Možno by som jej aspoň mohol poďakovať za kávu.

„Termosku vrátim, keď sa najbližšie uvidíme," napíšem jej.

Čakám a čakám, ale neodpovedá. Neviem, prečo som si myslel, že sa mi hneď ozve. Zrejme som predpokladal, že medzi nami je niečo špeciálne, ale asi som sa mýlil. Pregúlim sa na druhý bok a zízam do steny. Som taký unavený, že nemôžem zaspať. Keď mi pípne telefón, chmatnem ho tak rýchlo, že zhodím z nočného stolíka lampu. V duchu zanadávam a so zatajeným dychom čakám, či sa Ironman nezobudí.

„To je v poriadku. Verím, že ju nepredáš, aby si mohol malému kúpiť cigarety," stojí v odpovedi spolu s niekoľkými smajlíkmi.

Snažím sa prísť na niečo, čím by som mohol pokračovať v konverzácii, ale môj vyčerpaný mozog je v koncoch s nápadmi. Našťastie mi vzápätí pípne druhá sms.

„Vieš, prečo rodičia obliekajú dievčatá do ružového a chlapcov do modrého?"

„Nie. Prečo?"

„Lebo bábätká sa nedokážu obliecť samé."

„Ha, ha. Takže vtipy o deťoch?"

„Vieš, prečo sa hovorí, že holiť sa je rovnaké, ako byť dobrým otcom?"

„Nie."

„Nezáleží na tom, ako dobre sa dnes oholíš. Na ďalší deň to musíš robiť znovu."

Tento vtip ma prinúti usmiať sa.

„Strašne rád by som ťa ohúril niečím zábavným, ale som príliš unavený na to, aby som pohol rozumom, a ešte unavenejší na to, aby som pohol zadkom a zapol internet."

„To nevadí. Aj tak by som vedela, že to nepochádza z tvojej hlavy."

„Neučili ťa, že sa nemá kopať do mŕtvoly?"

„Dobrú noc, mŕtvolka."

„Dobrú."

Odložím mobil, zdvihnem lampu a vrátim ju na nočný stolík. Ľahnem si s rukami založenými pod hlavou a civiem v tme do plafóna. Moje telo je stále unavené, ale mozog sa naštartoval. Ako keby mi tých pár smsiek od Saši vlialo novú energiu. Vonku zavýja vietor a Ironman sa každú chvíľu nepokojne mrví. Odkopnem paplón a idem si do kuchyne napustiť trochu vody.

„Nemôžeš spať?" opýta sa mama, keď ju pristihnem v pyžame pri otvorenej chladničke. „Stávalo sa mi to, keď si bol malý. Ľahla som si do postele a celé hodiny sa prehadzovala, hoci som bola na smrť unavená."

Odpustím si poznámku, že načo drží celý deň diétu, keď potom večer vyjedá maškrty, pretože ma odrazu zaleje vlna nehy a vďačnosti. Som takmer o hlavu vyšší ako ona. Skloním sa k nej a pobozkám ju na líce.

„Za čo to bolo?" pohladí si miesto, kam som jej vtisol bozk.

„Za to, že ťa mám," odpoviem úprimne. „Nikdy som si neuvedomil, aké je ťažké vychovávať dieťa. A to ani nemusím upratovať, variť a prať. Nedokážem si predstaviť, že si to všetko zvládala sama."

Posadíme sa k stolu, na ktorý mama položí tanier s koláčmi, a obom nám naleje mlieko.

„Nebola som na všetko sama," odhryzne si zo štrúdle. „Mala som predsa otca. Keď som potrebovala, zobral ťa von na prechádzku, alebo k tebe v noci vstal. Veľmi mi pomáhal. A nielen s tebou. Staral sa aj o mňa. Masíroval mi chrbát, alebo ma len tak počúval, keď som sa potrebovala posťažovať, aký som mala hrozný deň."

Zamyslene prikyvujem. Po rozhovore so Sašou som pochopil, ako človeku odľahne, keď sa vyrozpráva.

„Ale vieš," začne mama opatrne, „aj keď ste na to dvaja, stále je to veľmi náročné. Často sme sa hádali, najmä, keď sme boli obaja unavení, alebo keď mal otec dlhý deň v práci a ty si celú noc preplakal. To nie je niečo, čo by zvládol cudzí človek. Iba rodič je ochotný takto sa obetovať."

Odložím koláč na tanier a pošúcham si ruky o pyžamo.

„Narážaš na Sašu?" zamračím sa.

Mama sa natiahne ponad stôl a pohladí ma po tvári.

„Chápem, že nechceš byť sám, ale dávaj pozor, aby si jej neublížil."

„Medzi nami to nie je tak, ako si myslíš. Sme len kamaráti."

Pokrčí plecami.

„Veď ja nič nehovorím, len nahlas premýšľam."

Mama si vezme ďalší koláč, odkašle si a zmení tému.

„S Luciou si nehovoril?"

„Nie. Vždy jej po pánovi Magulovi odkážem, ako sa darí Ivkovi, čo už dokáže, ale nikdy mi neodpovie. Teda, pán Magula mi hovorí, ako Ivka chváli a pozdravuje, ale nie som hlúpy. Dokážem rozoznať, že si to iba vymýšľa, aby som nebol sklamaný."

„A si sklamaný?"

„Občas, ale iba kvôli Ivkovi. Je taký úžasný. Nechápem, ako bez neho môže vydržať, ako ju môže nezaujímať."

„Jej otec hovoril, že po pôrode na tom bola zle, takmer nedokončila ročník. Popôrodná depresia."

Myknem plecom.

„Ani mne nebolo najlepšie, ale musel som to zvládnuť."

Mama pokýve hlavou, ľútostivo pozrie na posledný koláč, zabalí ho do fólie a odloží do chladničky.

„Dobrú noc," pošúcha mi chrbát.

„Aj tebe."

Mama vie, ako na mňa. Koláč mi zaplnil brucho a teplé mlieko ma upokojilo. Berie ma na spánok. Sotva si ľahnem do postele, zaspím ako drevo.