Život hore nohami

Kapitola 20. - V kaviarni

„To si naozaj robil ty?" neveriacky krúti hlavou Kopáčková. Obzerá si fotky Ironmana s takým vlhkým pohľadom, ktorý mávajú ženy, keď vidia malé deti.

„Mám na to autorské práva," prikývnem. „Na fotky, aj to decko. Oboje som vyrobil ja."

Trieda sa zasmeje. Kopáčková vzdychne a zatvorí súbory.

„Kulich, nerada vám to hovorím, ale prečo musíte byť taký somár? Veď vy ste vlastne celkom šikovný, ale nikdy to neukážete. Prečo zo seba stále robíte šaša a blázna?"

Myknem plecom. Otázka za milión.

„Sadnite si," kývne rukou a nechá ma na pokoji.

Poobede zase naložím Ivka do kočíka a zamierime ku kaviarni, v ktorej robí Saša. Je tu ticho a nefajčí sa tu, takže pokojne môžeme vojsť dovnútra. Gorila dnes nepracuje. Namiesto nej je tu nejaká mladá žena s čiernymi vlasmi a okuliarmi v čiernom ráme. Vyzerá ako sexi knihovníčka. Saša práve odkladá umyté šálky.

„Ahoj," pozdravím nesmelo. Pýtala si síce Ironmanove fotky, nemohla však tušiť, že jej priveziem živú vzorku.

„Ahoj," usmeje sa. Dnes má vlasy zapletené do hrubého vrkoča a v ušiach visiace strieborné náušnice. Len sa mi to zdá, alebo vyzerá čím ďalej, tým lepšie?

„Prišli sme ťa pozrieť a predviesť ti, ako vyzerá Ivko v novej jarnej kolekcii od Jany."

Saša vyjde spoza pultu. Aj tá sexi knihovníčka zdvihne hlavu a zadíva sa do kočíka.

„Je chutný, ale vážne nechápem, prečo ľudia okolo toho narobia taký rozruch," pokrčí Saša nosom. „Prečo je také strašne nevyhnutné, aby mal niekto dieťa? Prečo si nemôžeš užívať život aj bez neho?" Zrejme naráža na Janu.

Vyberiem Ivka z kočíka a položím jej ho do náručia.

„Ja neviem, nikdy som nad deťmi neuvažoval. Väčšinu času plačú. Alebo smrdia. Ale občas sú fajn. Ovoňaj toto." Dám Ivkovi dolu čiapočku a ukážem na miesto na temene hlavy. „Tu vždy vonia rovnako. Nie ako púder, ani zvratky, alebo mydlo. Nejako celkom inak. Mama hovorí, že tak vonia ľudská duša, a tak, ako každý človek je unikát, tak aj každá duša vonia inak. A vraj tá vôňa zostáva, aj keď človek vyrastie. Keď som bol menší a ešte na mňa dočiahla, občas ma tam zvykla ovoniavať."

Saša si priloží nos k Ivkovej hlave a nasaje jeho vôňu.

„Ľudská duša? To je nejaká blbosť. Na to balíš dievčatá?" nadvihne obočie.

Myknem plecom.

„Netvrdím, že je to pravda, len reprodukujem mamine slová. Ale je to pekná myšlienka, nie?"

„Poď sem," kývne mi Saša, aby som sa sklonil. „Empirický výskum."

„Na vlastné riziko," upozorním ju a nastavím jej hlavu. Aspoň, že som sa včera osprchoval.

Strčí mi nos do vlasov približne na mieste, kde ovoniavala Ivka, a nadýchne sa. Potom ešte raz. Je to celkom príjemné. Na sekundu zatúžim, aby sa mi vlasov dotkla aj rukou, aby mi ich prehrabla, ale ona sa hneď odtiahne.

„Tak čo?" opýtam sa.

„Nie som si istá, ale možno na tom niečo bude. Voniaš podobne ako malý, len nie tak intenzívne."

Žena za barom sa usmeje.

„Môžem aj ja?" opýta sa.

„Asi áno," odpoviem zarazene.

Utrie si ruky a podíde k nám. Ovonia Ivka. Potom sa znenazdajky nakloní ku mne, chytí mi do ruky chumáč vlasov a pritiahne ma k sebe, aby ovoňala aj mňa.

„Potvrdené, voniate podobne," povie pomaly a oblizne si pery. Je vážne krásna. Pery má natreté niečím ružovým a lesklým, plné prsia jej takmer vyliezajú z výstrihu. Po celý čas sa na mňa uprene díva.

„Vieš, že to je jeho dieťa, však?" opýta sa jej Saša trochu agresívne.

Sexi knihovníčka nadvihne obočie.

„Hm."

Neviem, čo to znamená. Prekáža jej to? Neprekáža? Išla by so mnou na rande aj tak?

Samo, ty idiot, pokarhám sa okamžite v duchu. Prečo myslím na rande, keď som si sotva začal žehliť najväčšiu chybu svojho života, do ktorej som sa dostal presne takto? Že som sa díval do cudzieho výstrihu.

Odkašlem si a snažím sa upokojiť hormóny. Ženy sú odteraz pre mňa iba chodiace maternice, opakujem si.

„Priniesol som ti aj fotky," podám Saši obrázky, ktoré som včera upravil a vytlačil.

„Wow, tie sú ohromné," povie sexi knihovníčka a okamžite ich vezme Saše z ruky. „Kde si ho dával fotiť?"

„Uhm, u mňa doma na posteli?" vyznie to ako otázka.

„Počuj," pozrie na mňa skúmavo. „Kamarátka má teraz dvojčatá a chcela ich dať fotiť. Možno by som jej to mohla dať ako darček. Koľko by si si vypýtal za niečo takého?" zamáva mi fotkami pred nosom.

„Ja nie som profesionál," bránim sa.

„Veď ja ti ani neponúkam cenu ako pre profesionála. Ja ušetrím a kamoška bude mať radosť. Prišiel by si ich odfotiť?"

„Uhm, asi áno."

„Fajn." Zhrabne z pultu mobil a čaká. „Tak dáš mi telefónne číslo?"

Nadiktujem jej ho. Som zvyknutý, že dievčatá si odo mňa pýtajú mobil, ale ešte žiadna na to nešla takto agresívne.

„Ozvem sa ti." Ešte raz si oblizne lesklé pery a vráti sa k práci.

Saša mi pomaly podá Ironmana.

„Musím ísť obsluhovať," povie.

„Jasné, nebudem ťa zdržiavať." Uložím Ivka do kočíka. „Ale ak by si niekedy mala voľno, alebo by si sa len tak chcela prejsť, nešla by si so mnou niekedy kočíkovať?"

Saša si prehodí vrkoč cez plece a úkosom pozrie na sexi knihovníčku, ktorá sa práve skláňa nad stolíkom a vystavuje na obdiv melóny.

„Asi skôr nie, mám toho veľa," povie akosi smutne, napraví si zásterku a odkráča za bar. Sledujem, ako sa jej vlnia boky pri chôdzi, ako si strká uvoľnené pramene vlasov za uši a nakláňa hlavu, keď zapisuje objednávku, a je mi jasné, že by som jej dal prednosť pred akoukoľvek knihovníčkou.