Kapitola 10. - Dar

1.6K 203 26
                                    

Civie do zeme tak uprene, že zabúda fajčiť. Fascinovane sledujem, ako cigareta pomaly tlie až k filtru. O chvíľu jej popáli prsty.

„Au," zasyčí, keď sa to stane. Hodí ohorok na zem a rozdrví ho nemocničnou šľapkou. Potom si konečne všimne mňa. Zvedavo si premeria môj papierový oblek značky Dolče Gusto & Zgabaná a bledú tvár.

„Nie som masový vrah, ktorý im ušiel z vypolstrovanej cely," uistím ju.

„To je okej, nevadilo by mi, keby si bol. Možno by si mi dokázal pomôcť."

Zrejme to mal byť žart, ale z jej slov mi naskočí husia koža.

„Volám sa Samo. Som, ehm... Sašin bývalý spolužiak." Radšej nebudem klamať, že som jej kamoš. Odhalila by ma rovnako rýchlo ako ten barman.

„Jana," kývne hlavou na pozdrav. „Takže Sašin bývalý spolužiak, hm? Saša ti o mne hovorila? Som rada, že má konečne nejakých kamarátov. V poslednom čase to mala veľmi ťažké, zíde sa jej niekto, kto ju podrží."

„Uhm, tak nejako," odpoviem s krivým úsmevom. Netuším, ako mám na to zareagovať. Mám klamať v záujme vyššieho dobra, ale povedať pravdu, že Saša s jej podrezaným jazykom zrejme nemá kamarátov?

„Máš tu niekoho z rodiny na JIS-ke?" opýta sa s pohľadom upretým na modrý plášť.

„Nie, to kvôli pôrodnej sále," priznám.

„Pôrodnej sále?" zopakuje udivene.

„Moja..." ako mám Luciu nazvať? Nie je moja žena, priateľka, dokonca ani kamarátka. „Jedno dievča čaká moje dieťa. Každú chvíľu by sa malo narodiť."

„To je úžasné," rozžiari sa jej tvár. Zrejme prepočula, že to dievča nie je moje, ale iba jedno. Nejaké. Cudzie. Ach, bože, ja som taký idiot! „Deti sú dar," pokračuje. „Saša ti hovorila, že keby všetko išlo dobre, už som ich mohla mať aspoň päť, však?"

Snažím sa netváriť vydesene. Preto je na psychiatrii? Ktorý človek by už len chcel päť detí? Ani sa nečudujem, že Sašin švagor, Janin muž, zdvihol kotvy. Aspoň tak to hovoril barman.

„Uhm," zase len zahuhlem.

„Bola by som dobrá mama. Kúpila by som im všetko na svete. Utierala by som im soplíky a dávala sirupy proti kašľu. Vymieňala plienky a prebdela s nimi celú noc. Čítala by som im."

Oči má veľké a neprirodzene lesklé. Ohromné. Rozplakal som ďalšiu ženskú, mám na to fakt talent.

„Keď sa to stane raz, dvakrát, je to hrozné, ale stále je to len náhoda, však?" Netuším, o čom hovorí, tak radšej držím ústa. „Ale tretí a štvrtý je to strašné. Stále som si však hovorila, že to stojí zato. Že aspoň jedno dieťa sa musí podariť. Že moje telo nemôže byť také neschopné, aby nevynosilo aspoň jeden plod. Keď som otehotnela piaty raz a dostala som sa do šiesteho mesiaca, myslela som, že mám vyhrané. Ležala som v posteli, nehýbala sa, aby som mu neublížila. Jedla som len zdravé veci." Odkašle si a potiahne nosom. „A malý sa udusil pupočnou šnúrou," teraz už otvorene plače. Slzy jej tečú na belasé pyžamo, látka vlhne a tmavne. Ani sa nesnaží utierať si ich. „Nie je to irónia? Nič sa s tým nedá robiť, vraj je to božia vôľa. Premýšľal si niekedy nad tým, aký zázrak je donosiť bábo? Koľko vecí sa môže pokaziť? Stačí, aby sa zbláznila jedna bunka z miliardy, jeden jediný chromozóm, a je po všetkom."

Každé jedno slovo vo mne rezonuje. Odráža sa mi vnútri od stien mojej prázdnej lebky, lebo tak sa teraz cítim – ako idiot s prázdnou hlavou – a vracia sa ku mne ako ozvena. Dieťa je zázrak. Dieťa je dar. Milión vecí sa môže pokaziť, ale u malého Ironmana sa nič nepokazilo. Je zdravý. Má polovicu mojich zdravých chromozómov. Nevravím, že bude inteligentný, ale je môj. Môj zázrak, ktorý chcem dať preč. Príde mi nevoľno.

„Si okej?" opýta sa Jana.

„Nie, nie som," konečne poviem pravdu. „Som totálny debil, ktorý v živote neurobil nič dobré."

Pošúcha ma po chrbte.

„S tým sa netráp, každý deň môžeš začať odznova. Ver mi, dieťa z teba urobí lepšieho človeka, pretože nebudeš chcieť byť v jeho očiach úplný lúzer."

Uvedomím si, že Jana nevie, že ho chceme dať na adopciu. Nedokážem jej to povedať. Nie po tom, čo si zažila, aby mala jedno svoje.

„Môj muž to nezvládol," povie napokon. „Už nechcel skúšať, nebavilo ho večne ma utešovať. Keď odišiel aj on, pojedla som tabletky, vieš? Nebolo to fér voči sestre, ale už som nevládala. Preto som tu," ukáže rukou na polámané lavičky a olupujúcu sa omietku nemocnice. „Som slabá, možno preto si nezaslúžim deti. Deti musia mať silných rodičov."

Posledný raz ma potľapká po chrbte, namáhavo vstane a odšuchtá sa do psychiatrického pavilónu.

Život hore nohamiWhere stories live. Discover now