Tajomstvá bieleho lesa ✔

15. PODMIENKY

- Sarra-

Od výmeny názorov medzi Johnom a Maxom o tom čo sme robili spolu v posteli sa toho dosť zmenilo. Max sa snami moc nerozpráva a John si drží väčší odstup. Dokonca by som povedala, že ten odstup je väčší ako keď sme sa spoznali. Na oko sa robí, že je všetko okej ale nemám ten pocit. No dobre možno je problém aj vo mne a zvykla som si už na iný prístup.

Max odišiel, tak ako ho žiadali vlci. Nebudem klamať vôbec sa mi to nepáči ale obaja ma presvedčili, že je to dobrý nápad a aj tak nemáme moc na výber ak tu chceme zostať a lepšie miesto na úkryt nenájdeme. Áno mali pravdu ale aj tak nepáči sa mi to.

John práve v kuchyni pripravuje svoju horúcu čokoládu, ktorú tak veľmi zbožňujem. Jeho hnedé oči, ktoré mu perfektne ladia k farbe vlasov vo mne vždy vedia vyvolať motýľov v bruchu. Z chladničky zobral šľahačku no zvážnel akoby niečo počul.

„John niečo sa deje?" spýtam sa ho vážnym tónom. On pokrúti hlavou a venuje sa ďalej príprave čokolády. No mne to nedá.

„Niečo si počul však?" Už ma môže poznať, že kývnutie hlavy mi stačiť nebude.

„Nie naozaj sa nič nedeje. Zdalo sa mi že som niečo počul ale asi to bolo len nejaké lesné zviera." Nechce sa mi tomu veriť ale dobre ako chce, robím sa že nič, pribehnem k nemu a zoberiem si jednu zo šálok. Ucítila som sladkú vôňu čokolády a trochu som so odpila. John sa pousmial chcel niečo povedať ale tento krát som to počula aj ja a nebolo to určite nejaké lesné zviera.

„Sarra, nie." Nič som nemusela povedať a ani spraviť hneď vedela na čo myslím. Musím uznať ten chlap ma pozná už veľmi dobre. Bolestné výkriky môjho brata boli hrozné. Musela som ísť za ním.

„Ja ... ja musím. Musím mu pomôcť." Na jeho tvári sa vytvorila grimasa, ktorú som u neho ešte nevidela. No vtedy sa ozvalo vlčie zavitie plné bolesti. Neviem čo mu tam robia ale nebude to nič dobré.

„Sarra nemôžeme tam ísť. Je to nebezpečné rovnako pre teba, tak aj pre mňa." Bolo mi jedno čo hovorí. Ráznym krokom som prešla ku vešiaku s bundami jednu som si obliekla obula som si čižmy a nemierila som si to k dverám. Len na jednu vec som tak trochu zabudla a to že John je rýchlejší a silnejší. Postavil sa medzi mňa a dvere, chytil ma za ruku a pozrel na mňa vážnym pohľadom.

„Nikam nejdeš." Dobre pozná ma už dosť dlho a môže mu byť jasné, že jeho slová neplánujem vôbec brať do úvahy.

„O tom ty nerozhoduješ." Vytrhnem sa mu zo zovretia a otvorím dvere, dnu prenikne lúč zapadajúceho slnka a John sa inštinktívne uhne. Natiahnem k nemu zápästie a on sa vydesene na mňa pozrie.

„Ideš či nejdeš?" No dobre dievča toto bolo dosť teatrálne aj na teba. No v Johnových očiach bolo vidno len zúfalstvo. Dobre ma pozná ten chlapec. Vycerí tesáky a moje zápästie si priloží k ústam. Ucítim ako mi prechádzajú cez kožu. Na tú bolesť som si už zvykla a nejako extra nereagujem. Trochu sa napije naozaj len veľmi malo. Dobre, viem že je to desivé a divné ale zvykla som si na to. Naozaj. Neviem ako zareaguje Max, keď uvidí drobné ranky ale snáď to bude lepšie ako minule.

**********

Maxové výkriky sú čoraz hlasnejšie, čo znamená len jedno, sme stále bližšie a bližšie k miestu, kde mu ubližujú. S Johnom sme po celý čas neprehovorili ani slovo. Áno, viem byť tvrdohlavá ale on vie dokonale hrať urazeného.

„Prosím dosť." Počujem bratov vyčerpaný hlas a potom ho uvidím. Kľačí na kolenách, ruky má rozpažené a držia mu ich dvaja vysoký muži, je mi otočený chrtom, tak neviem čo mu Peter robí ale pohľad na červený sneh okolo neho a vydesí.

„Ešte musíš vydržať." Povedal Peter a niečím porezal Maxa, ktorý bolestne vykríkol. Nedokázala som to počúvať.

„Nieeeeee." Vykríkla som a chcela som pristúpiť k bratovi no John ma zastavil. Nenávistne som na neho pozrela. Alfa týchto vlkov zdvihol pohľad od môjho brata a pozeral sa na nás a potom pokračoval v rozrobenej činnosti. Tento krát Max, nevydal ani hlások, len napol všetky svaly v celom jeho tele.

„Pustite ho!" rozkázal ten nechutný chlap. Áno je nechutný, nemala som s neho dobrý pocit už od začiatku. Finn a ten druhý chalan ho poslúchnu na slovo. Max sa zosype na zem ako vrece zemiakov. Vtedy ma John pustí a ja pribehnem k nemu. Na hrudi má hlboké rany, s ktorých sa doslova leje krv. Je to nepríjemný pohľad. Dotknem sa jeho ramena. No dobre ... toto je trochu divné. Vonku je niečo pod nulou a k tomu ešte zapadá slnko čiže, je ešte chladnejšie ako cez deň. Max má na sebe len rifle ale jeho tele je horúce. Keď hovorím horúce tak to tak aj myslím. Doslova horí. Bolestne sa na mňa pozrie.

„Nemali ste sem chodiť." Povie vyčerpaným hlasom. Chcem mu pomôcť ale naozaj neviem ako.

„Max, mrzí ma to." Dostanem zo seba a snažím sa prehltnúť hrču, ktorá sa mi tvorí v hrdle a do očí sa mi tlačia slzy. Nebudem klamať, chcela som si zachovať výzor hrdinky a dospelej ženy a toto tak nevyzerá. Všetkým som ukázala svoju slabosť ale inak som nemohla. Môj jediný brat trpel a ja sa na to pozerať nemôžem.

„Včera zasadla rada starších vlkov a rozhodli sme. Vlastne som rád, že ste sem prišli." Povie Peter učiteľským tónom. John, ku mne príde a položí mi ruku na rameno. Kľačím pri Maxovi, ktorý sa snaží predýchať tú bolesť. John mi naznačí aby som sa postavila. Poslúchnem ho, viem že Maxovi nijako nepomôžem.

„Máme určité podmienky. Teda je len jedna. Obaja tu môžete zostať ale ten upír musí ísť preč." Tak dobre, keď som to do teraz nezvládala tak po týchto slovách som sa zosypala už úplne. Snažím sa v sebe potlačiť vzlyk ale nejde to. Max nič nehovorí a snaží sa odplaziť k jednému stromu, ktorý ma k sebe najbližšie.

„Odídem." Oznám John akoby to čakal, zdesene sa na neho pozriem.