Tajomstvá bieleho lesa ✔

43. TREBA SA PRIPRAVIŤ NA NOVÝ ZAČIATOK

-Caleb-

Moja izba sa Sarre veľmi páči. Viem to aj preto ako jej nadšene bije srdce. Sme tu len pár minút a už sa začala vybaľovať. Uvedomujem si, že toto celé je možno len dočasné ale chcem si ju užiť kým sa dá. Sadnem si na posteľ a do rúk zoberiem dýku. Je zaujímavé ako taká drobná vecička, môže byť tak dôležitá pre celý svet. Najskôr som si myslela, že je to len pekný darček od Cecilií ale bol to omyl. Chvíľu na ňu len pozerám a predhadzujem si ju v rukách. Možno má hlavne pomôcť Johnovi ale teraz musí pomôcť aj mne. Nezvládnem už takto žiť. Vždy keď zatvorím oči vidím pred sebou ten najhorší deň v mojom živote a vlastne ani neviem či to je len sen alebo skutočnosť. Sarra sa otočí a vydesene sa pozrie na moje ruky, v ktorých držím dýku.

„Sarra, je čas to skúsiť." Začne prudko otáčať hlavu zo strany na stranu. Viem, že sa jej to nepáči ale verím jej. Pre mňa je toto celé veľmi intímna vec, fakt neviem prečo ale zámena to pre mňa naozaj veľa. Chcem aby to spravila práve Sarra. Postavím sa pritiahnem ju k sebe v snahe ju trochu upokojiť.

„Caleb ja to nedokážem." Snaží sa uhnúť pohľadom ale ja jej to nedovolím. Chytím ju za bradu a donútim ju pozrieť sa mi priamo do tváre.

„Dokážeš." Odvetím dosť stroho. Trošku ma tá jej odmietavá povaha hnevá ale chápem ju. Prameň vlasou jej dám za ucho a pozriem sa do jej ustráchaných očí.

„Ja ... som ... ešte nikdy nikoho ... čo ak ti ublížim?" Naozaj sa bojí. Popravde aj ju celkom chápem ale nemá sa čoho báť. 

„Sarra, som upír, mne neublížiš tak ľahko." Ja sa usmievam ale ona nie. Zatvorí oči a mám pocit, že sa každú chvíľu rozplače. Neznášam keď niekto reve.

„Caleb, prosím. Nenúť ma." Pobozkám ju. Viem, že moje bozky ju vždy upokoja a úplne pohltia. Po chvíle sa odtiahnem a dýku jej vložím do rúk, nasmerujem ju na miesto, ktoré dúfam, nebude také bolestivé. Rukovať dýky pevne držím aj s jej rukou.

„Nie." Smutne sa pozerá do mojich očí a zúfalo sa snaží oddialiť tú chvíľu. Čepeľ dýky mám stále  nasmerovanú smerom k sebe. Sarra sa snaží, vymaniť svoju ruku s môjho zovretia a tým sa dostať čo najďalej od ten dýka ale jej to nedovolím, pevne jej držím ruku. Mám rovnako strach ako ona ale chcem aby to už skončilo a iná možnosť tu nie je. Teda je, tá talianska čarodejnica ale tak dlho čakať nebudem. Musí to byť teraz a takto. Druhou rukou ju pohladím po tvári.

„Pomôžeš mi." Prejde pohľadom na dýku, potom sa mi pozrie do očí a chytí mi ruku, ktorou sa dotýkam jej tváre.

„Nechcem ti ublížiť." Povie zúfalo.

„Ty mi neublížiš, ty mi pomôžeš." Do očí sa jej tlačia slzy. Prečo má s toho až taký veľký strach? Som upír, kým to nie je z dreva tak mi to neublíži. Teda dúfam. Viem, že tu je určité riziko lebo táto vecička, je asi tá najmocnejšia vec akú som kedy držal v ruke ale aj tak, je z kovu, nie z dreva. Pozrie sa na mňa a bozká ma. Ja jej stále pevne držím ruku aj s dýkou, tak aby nemala možnosť sa s toho nejako vykrútiť. Potom pritlačí, čim ju donútiť spraviť to čo ho sa tak veľmi bojí. Čepeľ mi začne prechádzať cez kožu. Zo začiatku cítim len tlak, stále sa bozkávame aj napriek tomu, že práve do mňa vráža ostrú dýku.  Možno ma jej bozky trochu rozptyľujú od bolesti. No potom príde, nepríjemná bolesť, veľká bolesť. Snažím sa potlačiť výkrik ale je to dosť zložité. Stále sa bozkávame ale ja sa už viac sústreďujem na to, ako  mi čepeľ tej dýky prerezáva tkanivo. Bolí to. Začne sa mi ťažšie dýchať a môj hrudník sa dvíha čoraz rýchlejšie. Podlomia sa mi kolená a presne v tom momente ma prestane aj Sarra bozkávať. Moje telo oťaží a zosypem sa na zem. Pozriem sa na dýku a chytím ju. Chcem ju vytiahnuť ale nedokážem to.

„Caleb. Caleb, prosím povedz niečo." Nedokážem reagovať. Bolesť mi prechádza celý telom. Lapám po dychu. Mám pocit akoby mi v tele tuhla krv. Zatvorím oči a vidím všetko, všetko čo som prežil niekoľko krát ale teraz to nie je už realita, je to len spomienka, ktorá pomaly odchádza a s ňou aj tá bolesť.

„Caleb, prosím ... pozri sa na mňa." Počujem ustráchaný hlas Sarry ale nedokážem otvoriť viečka. Telom mi prechádza nepríjemné mravčanie. a s miesta, kde je tá dýka vychádza nepríjemná bolesť. Nedokážem sa pohnúť.

„Prepáč." Sarra panikári. Chcem jej povedať aby tú dýku vytiahla ale nedokážem ani to. Moja myseľ sa však nevie vôbec sústrediť na nič konkrétne. Mám pocit, že  práve  sa v mojej hlave odohráva milión veci. Nič mi nedáva zmysel. Je to chaos. Netuším čo sa so mnou deje. Do toho celého mi telom prechádza bolesť ktorá pomaly utíchne, odznieva a chaos v mojej hlave je tiež preč. Moja myseľ je jasná. Telo mi ochablo a ja sa nechávam pohltiť nekonečnou tmou a potom príde posledný výdych.

AHOJTE! Tak a je to tu zas, dostali sme sa na koniec druhej časti príbehu. Ďakujem, za milé správy a každý lajk a každého čitateľa, veľmi si to vážim a dúfam, že sa Vám aj toto pokračovanie páčilo. Na jeseň plánujem vydať na tretiu časť trilógie Tajomstvá, ktorá bude mať názov: "Tajomstvá víťazstva". Teším sa na Vás a prajem príjemné čítanie. 🤍🤍🤍

PS: Ešte jedna otázočka: Koho shipujete viac - Sarra a John alebo Sarra a Caleb?