Tajomstvá bieleho lesa ✔

24. RIEŠENIE

- Sarra-

Klopanie na dvere v tejto chate je naozaj čudné. Jediný, kto sa sem môže dostať je jeden s tým vlkov z bieleho lesa a tá predstava ma popravde dosť desí. Všetci traja po sebe vydesene pozeráme ani jeden nevie ako reagovať. A čo sa čudovať, už nám tá svorka spôsobila toľko bolesti.

Znovu sa ozve klopanie.

Max sa rozbehne, ku dverám no ja ho zastavím.

„Čo to robíš?" šepkám ale je mi jasné, že ak za dverami je vlkolak tak nás počuje veľmi dobre.

„Sarra neboj sa." No to mi teda povedal novinku. Jasné že sa bojím, už ublížili jemu aj Johnovi a mne tiež. Teda no dobre mne zatiaľ len psychicky, takže koniec koncov som na rade aj tak ja.

Max opatrne otvory dvere za, ktorými stojí asi 15 ročný chalan. Je viac menej nahý, jediný kus oblečenia čo má na sebe je zas tá koža, ktorou má zakryté intímne partie. Vyzerá ako lesný mužíček vlasy ma blond, teda skôr by som povedala, že sú zlaté. Som si istá, že som ho v ten deň keď sa to všetko stalo videla. Dobre tak toto je veľmi zaujímavé na ľavej strane pod rebrami má rovnakú ranu ako Max. Teda táto je trochu ... no ako to povedať novšia? Maxovi sa pomaly začína hojiť. Teda aspoň mu už tak nekrváca ako pred tým.

„Prepáč, že som sem vtrhol." Max sa usmeje a naznačí mu aby išiel ďalej. Akože čo? On ho pozná a pozve k nám do domu vlkolaka v osuške? Toto je snáď zlý sen? Ešte by ma zaujímalo čo Max a John riešili keď som za nimi prišla. No dobre, viem že počúvať cudzie rozhovory, je nezdvorilé ale fakt ľutujem že som počula len jedno slovo a to biologická. Veľa možností nie je ale veľmi mi to vŕta v hlave, možno viac ako ten blonďavý vlk.

„Toto je Jed, je jeden z vlkov. Zjavne už aj s runou." Max ukáže na ranu, ktorú ma Jed na svojom tele. Inštinktívne sa na ňu pozrie.

„Dva dni dozadu som ju dostal aj ja." Usmeje sa na môjho brata. Medzi nimi je aké si puto aspoň mám ten pocit. Max mu verí a John len prekvapene pozeráme ako ja, čo sa práve deje pred našimi očami.

„Tvoja je na tom ako? Už sa hojí?" Max sa dotkne miesta, kde má tú ranu. Nedokážem tomu povedať runa, pretože mu to ubližuje. Už niekoľko týždňov sa lieči a stále nie je fit. Dobre som rada, že už nemá horúčky ale aj tak ublížilo mu to. Určitým spôsobom ľutujem aj toho chalana. Veď to musí znášať rovnako zle ako Max.

„Už je to lepšie ..." John je zrejme rovnako nesvoj s jeho prítomnosti ako ja. Pretože si odkašlal a som rada lebo počúvať ich rozhovor a boľavej rune sa mi pravdu povediac vôbec nechce.

„Aaa, jasné prišiel som sem za toto." Prečo som si do teraz nevšimla, že v ruke držal knihu? Teda knihou sa to moc nazvať nedalo ale niečo na ten spôsob. Bola riadne stará a skoro rozpadnutá.

„Čo to je?" vypadne so mňa a prídem k nemu bližšie. Všetci s mojej reakcie ostali prekvapený a popravde aj ja. Toto by som o sebe nepovedala, že v tejto situácií sa zapojím do rozhovoru.

„Je to niečo ako grimoár. V rodine môjho otca sa dedí z generácie na generáciu." Podá ho Maxovi, ktorý neváha a zoberie si ho.

„Grimoár?" Max dostane zo seba. Dobre viem približne čo to znamená alebo myslím si že viem ale chcem vedieť čo povie Jed.

„Je to magická kniha. Čarodejnice si do nej píšu svoje kúzla.." Nervózne povie Jed.

„Je tvoja alebo si to šlohol tej bosorke?" Povie rozčúlene John. Chápem jeho rozčúlenie ja tiež tú bosorku nemôžem vystáť.

„Nie je to klasický grimoár, preto som povedal že niečo ako ..." Jed len prevráti očami a pokračuje. „Sú v ňom všetky kúzla, ktoré používa a používali predkovia tety Elizy. Teda skôr sú to kúzla na zvrátenie tých čo oni zoslali." Počkať. Čo? To znamená, že máme riešenie? To kúzlo sa dá zrušiť? Môže byť toto naozaj pravda, že riešenie k nám prišlo ako si samo? A celý čas sme ho mali pod nosom?