Tajomstvá bieleho lesa ✔

29. ZABUDNI NA MINULOSŤ

- Caleb-

Teraz by ma zaujímalo ako sa asi tvári Celeste, keď zistila že jej ušiel brat a aj nápadník. Moja sestra je neznesiteľná, vždy bola ale teraz je to už moc. To že je kráľovná hradu už niekoľko storočí jej stúplo do hlavy a mňa to tam nudilo. Chcem voľnosť. Nezdržím sa tu dlho ale na začiatok je to dobre. Bodnem toho fešáčika a pôjdem a predtým si ešte trochu užijem s tou babou, Sarrou myslím. Zoberiem si ju len ak to ona bude chcieť samozrejme, to som si sľúbil hneď ako som ju videl. Je ešte taká nevinná a to sa mi na nej veľmi páči.

Neznášam zimu a keď príde ten správny čas tak odtiaľto vypadnem niekam, kde je stále teplo. Možno toto trochu závidím vlkolakom, že zimu nepociťujú ale ja cítim ako mi omŕzajú končeky prstov na rukách a to som nesmrteľný upír. Som vonku, na terase pred domom, už dosť dlho ale tu teraz sa cítim slobodne. Odpijem si trochu whisky a vtedy z dverí vystrelí Sarra. Postaví sa pred dvere a zhlboka sa nadýchne. Chvíľu na ňu len pozerám a potom prehovorím.

„Problémy v raji?" vtedy stuhne a trochu zazmätkuje, tvár sa jej celá začervenie a ľaknuto sa na mňa pozrie. Zasmejem sa a prídem k nej bližšie.

„Pohárik?" podám jej pohár, ktorý držím v ruke no ona odmietne.

„Ja nepijem." Ako to povie, tak si odpijem a pohár položím na malí stolík, ktorý je pod snehom.

„Škoda, potom by som sa možno opil aj ja." Prekvapene sa na mňa pozrie. Žije s upírom a nevie, že sa upír nedokáže opiť len s alkoholu? Zaujímavé. „Upíry sa vedia opiť len ak ..." prídem k nej bližšie dotknem sa jej vlasou, ona sa trochu odsunie. „ ... len ak pijú krv, niekoho pod vplyvom alkoholu."

„To som nevedela." Povie a odstúpi odo mňa o dva kroky.

„Nevieš toho ešte veľa." Pregúľam očami a zoberiem si pohár a tento raz ho dopijem. Mám rad chuť alkoholu, nepijem ho pre pocit opojenia, ktorý aj tak bez krvi nepríde.

„Vieš, nemal by si byť vonku. Upíry tu nie sú moc vítaný." Snaží sa byť drzá ale skutočnosti sa jej trase hlas. Buď sa jej páčim alebo má so mňa strach.

„Ja sa ich nebojím. Neboj neplánujem sa tu zdržať, bodnem tvojho frajera a pôjdem preč." Po mojich slovách je sklamaná. To dievča je jedna veľká záhada.

„John a ja ... on nie je môj frajer." Čakal by som, že bude smutná ale v jej hlase bolo cítiť niečo iné a neviem to popísať. Neviem ju vôbec prečítať a to sa mi páči.

„Ale keď ho bodnem bude." Poviem čo najviac bez citu ako viem. Ona sa na mňa prekvapene pozrie ale nič nepovie. „Ty už nechceš aby bol tvoj frajer?"

„Ja neviem fajn. Klamal mi a rovnako aj môj ..." odmlčí sa. Je nahnevaná na to, že pred ňou tajili, že ten vlkolak nie je jej skutočný brat. To dievča sa mi veľmi páči.

„Viem aký je to pocit prísť o rodinu." Poviem s citom lebo naozaj viem aký je to pocit. Prekvapene na mňa pozrie.

„Ty vieš aký je to pocit? Mal si viac detí ako je nás v tomto dome."

„Au to zabolelo." Znovu ju celú zahalí rumenec.

„Prepáč." Povie zahanbene.

„Nie, ide o to, že polovicu detí som nikdy nevidel ale je to ďaleká minulosť a ja v nej nemienim žiť. Ani ty by si nemala, žiť v tej tvojej minulosti." Ako to poviem priblížim sa k nej bližšie. Tento raz sa neodtiahne.

„Je to ťažké, keď moja minulosť tu stále na mňa číha." Pozrie sa smutne do mojich očí. Moja ruka sa sama od seba dotkne jej líca, ktoré je horúce. Ona neustúpi.

„Ja ti pomôžem sa cez ňu dostať." Prameň vlasou, ktorý jej skrýva tvár jej dám za ucho.

„Nemôžeš ho bodnúť. Kým nebude vedieť, čo to sním spraví." Stále si ide svoje. To dievča, je veľmi nevinné, vôbec nepochopila na čo narážam. Priblížim sa k jej uchu a pošepkám.

„Tak som to nemyslel." Trochu ju strasie. Teraz som si istý, že sa jej páčim. Nebojí sa ma.

„Ako si to teda myslel?" povie rovnako zvodne ako ja a dotkne sa mojej hrude. Jej dotyk ma rozpáli napriek tomu, že mám na sebe hrubú flisovú mikinu. Prstom jej prejdem po perách, ona zatvorí oči a jej viečka sa zachvejú.

„Budeme to my proti tým dvom." Priblížim sa k jej perám a chcem ju pobozkať ale vtedy sa odtiahne.

„Nie." Povie a sklamane sa na mňa pozrie. Nie len ja ale aj ona je sklamaná s jej reakcie. Je naozaj totálne nečitateľná.

„Nič, ťa k nemu nepúta." Poviem ráznejšie a ona si ma celého prehliadne.

„Ako si vedel, že ja a Max nie sme súrodenci?" rýchla zmena témy. Stále sa mi páči viac a viac.

„Rodokmeň. Dominic, ho dával dokopy. Celeste to nezaujímalo ale mňa áno. Predsa boli to moje deti. Cecilia mala dieťa o ktorom som netušil a jeho rodová línia vedie až k Maxovi. Tvoje meno sa tam nespomína. Dominc ťa našiel náhodou. Myslel si, že Max je ten kto má tú zázračnú krv ale potom zistil, že nie on ale ty." Naprázdno prehltla.

„Našiel si aj kto sú moji rodičia?" je taká krehká ale ja jej klamať nebudem. Chcem ju získať a viem, že klamstvom to nepôjde ale úprimnosťou možno áno.

„O tebe tam nebola ani jedna zmienka. Dokonca nemáš ani rodný list, Sarra." Toto s ňou zatriaslo. Prehrabla si rukou vlasy a pozrela sa mi priamo do očí.

„Nikam nepatrím." Povie smutne, dokonca mám pocit, že chce plakať. Tak neznášam, keď ženy revú ale asi sa ju budem snažiť upokojiť.

„To nie je pravda, patríš sem ..." vydesene sa na mňa pozrie. To neboli najlepšie slová. „Môžeš patriť mne, ak chceš." V jej očiach sa zablysne iskra.

„Nemám rodinu, Caleb." Tak teraz to zatriaslo so mnou. To ako opatrne vyslovila moje meno mi rezonuje v ušiach.

„Viem ako sa cítiš. Chápem to až veľmi dobre." Jej smutná ale jej tvár sa zmení na nahnevanú.

„Ako by si to ty mohol chápať. Máš zámok s dokonalou sestrou." Ako to povie ohrnie spodnú peru a ja sa musím zasmiať, čo ju ešte viac nahnevá.

„Ešte sa s toho smeješ?" Otočí sa mi chrbtom.

„Som bastard." Nikdy som si neuvedomil ako to hrozne znie, kým som to slovo nepovedal nahlas. Prekvapene sa na mňa pozrie.

„Ty ..." hľadá tie správne slová ale nevie ich nájsť a popravde ani sa jej nečuduje aj mňa to celkom vzalo ale uľahčím jej to. „Nikdy som nemal isté miesto na dvore. Celeste mala skoro 22 rokov, keď som sa narodil. Jej mama bola už stará na to aby mala ďalšie dieťa. Ja som bol obyčajné nemanželské decko. Vieš čo to znamenalo v tej dobe? Otec ma prijal za manželského len za to, čo sa stalo Celeste. Zámok a celé to bohatstvo sú síce moje ale nikdy som tam nemal isté miesto a otec mi to dával jasne najavo." V jej očiach bolo viac než len súcit. Dnešnej dobe sú ženy naozaj divné stvorenia. Chvíľu na mňa pozerala a potom sa mi vrhla okolo krku a pobozkala ma. To, toto stačilo povedať aby som si ju získal? Váhal som ale potom som jej bozky opätoval a nechcel som aby skončili ale skončila to ona. Otiahla sa a vydesene sa na mňa pozrela.

„Ja takáto nie som." A bolo to fuč. Ako to povedala odpochodovala späť do domu. Páčim sa jej to je isté ale bude ťažké ju dostať.