Zblúdilé verše

Batoľa

Keď pošlo svieže leto,

nad výsostnými Tatier štítmi,

trhavo sa nebo chvelo.

Čože to tam dolu,

srdcelomne zaúpelo ?

Pod Kriváňom zrazu aké ticho,

obstreté závojom končiare,

och mĺkve aké tiene.

Kamže tak bôľne,

vyšli si slovenské matere ?

Vzali mladý život,

  neznajúce milosť chmáry,

batoľa do náruče žienky,

bez citu chladné položili.

Prikryli mu rúčky,

v čiernych háboch dievky,

a v kaplnke horké vzdychy,

v Kristu Pánu odriekali.  

Slzy na jamu posádzali,

keď na večnosť ho sprevádzali.

 Tam pod horami,

pod lúčnymi kvetmi,

tam v slovenskej hrudi,

jeho srdce lúdi.