Keď rozladenie doľahne,
a teba sa zmocní,
zhubný ducha ničiteľ,
keď rany sa otvoria,
a krv z duše sa valí,
keď život vädne,
ako kalich bez rosy,
keď dôsledkom toho,
farebné sny sa topia,
keď nové ráno,
ako vrah sa blíži,
keď mrie srdce,
a jeho kormidlo,
na dne mora leží,
vtedy vzdychneš si:
Ó, prečo všetko toto?
A naraz odpovedá,
v tichu čísi hlas,
spoznávaš v ňom,
svojho anjela:
Hľa tvoje ruky,
ktoré pracovali,
a úrodu nepriniesli.
Hľa tvoj rozum,
ktorý chcel vymyslieť,
a vrátil sa k venušiam.
Hľa tvoje nohy,
ktoré chceli veľmi ísť,
a po stopách raka sa vydali.
Hľa tvoje oči,
ktoré chceli krásy vidieť,
a pred slzou,
necitlivo potemneli.
Spravodlivé váhy,
navážili čo je tvoje,
nič nepridali,
neubrali,
lebo so všetkého dobra,
čo si dlho mal,
tvoj duch nejasal,
so zdravia si sa netešil,
so šťastím si sa nedelil,
lebo nevinnú krásu,
do vena ti danú,
zradil si v hodinu temnú.
Preto radosť srdca,
tebe na čas sa odníme,
a človeku sa dá.
YOU ARE READING
Zblúdilé verše
PoetryPoézia dokáže tlmočiť jazyk srdca. Myšlienky sa dajú vyjadriť prózou. A poézia im vie dať slobodné krídla. (básne sú usporiadané od najnovších po najstaršie)
